Březen 2007

O psíkoch a mačičkách

8. března 2007 v 16:37 | Anjika |  Zvieratá
V tomto článku sa dozviete informácie o opustených zvieratách, ktoré prežili smutné osudy a teraz veľmi túžia po priateľstve s človekom. A to aj napriek tomu, že s nimi ich bývalí majitelia kruto zaobchádzali alebo ich neľútostne vyhodili na ulicu. A zvieratko, ktoré predtým žilo v rodine sa nedokáže o seba postarať a zahynie od hladu. Alebo sa jeho život skončí pod kolesami auta. Ak má psík či mačka šťastie, vezmú si ho k sebe domov dobrí ľudia alebo skončí v útulku. V Bratislave sa takéto zariadenie - jeho názov je Útulok slobody zvierat - nachádza v mestskej časti Dúbravka. Cesta autobusom z centra trvá približne dvadsať minút a po vystúpení na zastávke STK alebo Lipského treba ísť ešte štvrť hodiny pešo. K útulku patrí nízka budova a veľká lúka s niekoľkými ohradami. V budove dostane záujemca o venčenie psíkov po zaplatení sumy 50 korún preukaz na venčenie. Sem sa zapisujú dátumy, kedy bol jeho majiteľ na prechádzke so psíkom. V zadnej časti budovy sú umiestnené zvieratá, ktoré musia po prijatí do útulku ostať nejaký čas v karanténe.
A až potom, ako je zviera vyšetrené veterinárom - najbližšia ambulancia sa nachádza hneď za rohom - môže ísť psík na prechádzku alebo získať nového majiteľa. A v ohradách - tie sú vzdialené asi dvadsať metrov ad hlavnej budovy - čakajú na svojich dvojnohých kamarátov rozličné psíky. Ich počet sa často mení - naposledy bolo v troch ohradách spolu asi dvadsať havkáčov. A niekoľko psov sa nachádza aj v zavretej miestnosti blízko najväčšej ohrady. V útulku je vraj spolu až 130 psov. Venčenie prebieha nasledovne. Pracovníkovi útulku treba odovzdať Preukaz na venčenie a je dobré mať vlastné vodítko. Pracovník potom chytí havkáča, ktorý pôjde na prechádzku. Väčšinou je to psík, ktorý nebol na prechádzke dlhší čas alebo psík, pre ktorého sa človek rozhodne. Po prechádzke s človekom však túžia všetky psy. A tak svojho chlpatého kamaráta odprevádzajú hlasným štekotom, až kým im nezmizne z dohľadu. Intenzívnym štekaním vítajú aj človeka, ktorý sa priblíži k ohrade. Venčené psy - až na zopár výnimiek - nedostávajú náhubok. Napriek ich priateľskému vrteniu chvostom a oddanému pohľadu treba byť opatrný a namiesto kŕmenia zvieraťa z ruky je lepšie maškrtu položiť na zem. Na venčenie slúžia dve hlavné trasy. Jednou z možností je vziať psa smerom do sídliska, no lepšou možnosťou je prejsť sa s ním v blízkom lese. Na začiatku tohto lesa je odbočka, no na prechádzku po nej je treba mať odvahu. Pri odbočke sa totiž nachádza dvor s nie veľmi stabilným plotom z pletiva, za ktorým zúrivo štekajú dva rotvajleri. A tak má človek obavy nie len o svoju kožu, ale takisto o život svojho štvornohého zverenca. Prechádzka lesom trvá asi pol hodiny. A potom sa pred vami objavia tri rodinné domy. Ľudia, ktorí v nich bývajú musia mať veľmi dobrú kondíciu. K najbližšiemu obchodu, v ktorom si môžu nakúpiť, treba cestovať dve zastávky. Na a pešo sa na zastávku STK dostanú za štyridsaťpäť minút. Popri lesnom chodníku vedie aj asfaltová cesta, po ktorej sa pravdepodobne dá prejsť aj autom.
Psy majú rozličnú povahu. Občas sa vyskytne aj nejaký zurvalec, toho však dobrovoľník na venčenie nedostane. Väčšina psíkov je však priateľská a má radosť zo stretnutia z človekom - a to aj napriek tomu, že niektorí u svojich majiteľov trpeli. Ľudia im ubližovali, no oni napriek tomu veria v ľudské dobre a túžia po spoločnosti človeka. Aj havkovia, vhodní na venčenia, majú rozličný charakter. Niektorí sú veselí, zvedavo všetko oňuchávajú a pri stretnutí sa s iným psíkom alebo človekom radostne vrtia chvostom. K nim patrila aj Ornella, čierny kríženec stredne veľkého špica. Keď Ornella zbadala iného psíka, začala nadšene štekať a otáčať sa dookola. K bláznivým psíkom patrila aj malá Jennifer. Tá mala v sebe obrovské množstvo energie - neustále behala po lúke a každého nového návštevníka vítala štekaním a vyskakovaním. Naopak niektorí psíkovia prejavujú svoj strach. Napríklad Titi, kríženec nemeckého ovčiaka, stiahol pri stretnutí sa s väčším psom bojazlivo chvost a keď ho chcel človek pohladkať, ľahol si pokorne na zem. Ten psík určite nemal ľahký život. Ďalej sú tam psy, ktoré prežili nehodu - napríklad jeden biely samojed prišiel kvôli kolízii s autom o labku. Napriek tomu mal psík veselú povahu. A čierny kríženec menom Tango patril ku psíkom, ktorému mohol človek porozprávať o všetkých svojich radostiach aj starostiach. Psík sa pri počúvaní na svojho venčiara chápavo pozeral. A bol veľmi mlsný. Stačilo otvoriť tašku a už hľadal, akú maškrtu mu človek priniesol. Všetci piati psíkovia už našťastie majú nových majiteľov. Čo sa týka mačiek, tie sú umiestnené v klietkach v hlavnej budove alebo pred ňou, niektoré v ohradách blízko psích kotercov. A iné zase sa voľne pohybujú po areáli alebo ležia na stole a spokojne pradú. Aj medzi nimi je občas nejaké zranené zvieratko - napríklad jedno mačiatko malo veľmi poranené očko. Pre adopciu zvieratka platia určité pravidlá. Kto chce psíka, musí mať vlastné vodítko a náhubok, kto si berie mačku, mal by mať so sebou nejaký prenosný košík. Zvieratko je lepšie vziať si po dôkladnom uvážení, až keď človek zistí, že má čas venovať sa mu každý deň niekoľko rokov. Ak má človek priveľa povinností a vie, že starostlivosť nezvládne, môže týmto zvieratám pomôcť občasným venčením, prinesením krmiva alebo iných potrebných vecí, prípadne finančným darom, môže si takisto kúpiť priamo v útulku napríklad pekné pohľadnice, perá, hrnčeky a ďalšie veci.
Ak si totiž psíka alebo mačičku adoptujeme bez rozmýšľania, môže zvieratko po čase nadšenia znova skončiť na ulici. A takýto osud si naši štvornohí kamaráti určite nezaslúžia.