Březen 2006

Ľudia, sneh a zvieratká

10. března 2006 v 21:32 | Anjika
Sneh patrí ku každej poriadnej zime. Z bielej nádhery, ktorá pokrýva lúky, polia, pohoria a mestá, majú radosť najmä deti. Úprimné potešenie na ich tvárach pri stavaní snehuliaka, šibalské ohníky v očiach, keď sa strhne veľká guľovačka. A ich veselý smiech pri sánkovačke! Takéto scény sú nádhernou časťou spomienok a rodinných fotografií. Aj prechádzka v lese je pre deti zaujímavá. Na zasneženej zemi je tak veľa zvláštnych stôp! Od rodičov, starých rodičov, učiteliek alebo od iných dospelých sa deti dozvedia, že po cestičke prebehli srnky, kúsok ďalej si vykračoval orol a pri vysokej borovici poskakoval zajačik. Neskôr deti zbadajú veveričku, ako sa šikovne šplhá po strome či líšku, ktorá kráča do svojej nory s korisťou v papuli. A v tej chvíli si uvedomia, že les patrí hlavne zvieratám.
Niektoré deti postavia spolu s otcom alebo mamou vtáčiu búdku, ponúknu lesným zvieratkám chlebík a chutnú zeleninu alebo zavesia na strom výživný loj pre sýkorky. V prechádzke pokračujú veľmi potichu, aby zvieratká pri jedení nevyrušovali. Z takýchto detí vyrastú ľudia s nádherným vzťahom k prírode.
Aj dospelí radi chodia do lesa. A vnímajúc sviežu vôňu a upokojujúce ticho, vešajú na stromy potravu pre vtáčiky či kŕmia hladných srncov a jeleňov. Vďaka týmto dobrým ľuďom môžu obyvatelia lesa privítať príchod jari.
Bohatá snehová nádielka prináša starosti s potravou tiež zvieratám, ktoré žijú v mestách. Vrabce sa nedostanú k semienkam trávy ani iných rastlín, drozdy a sýkorky nevedia spod snehu vyhrabať šťavnatých červíkov. A tak vytrvalým štebotaním prosia slnko, nech tú ťažkú studenú prikrývku čo najskôr roztopí. Pani Zima je však mocnejšia ako lúče slnka a tak sa sneh udrží aj niekoľko týždňov. Ako vtedy môžu ľudia pomôcť mestským vtáčikom? Vrabčekom veľmi chutia omrvinky z pečiva, koláčov a piškóty. Odrobinky je najlepšie rozsypať po hustom ihličnatom strome a o chvíľu už vrabce zobkajú chutné raňajky či obed. A sídliskom znie ich radostné čvirikanie. Pozor ale na biely chlieb! Ten majú vtáčence problém stráviť.
Ani kŕmenie sýkoriek a drozdov nie je náročné. Stačí kúpiť loj alebo kúsok slaniny a zavesiť na konár stromu. No keď zavesené mäso zbadajú túlavé mačky a zacítia jeho lákavú vôňu, ostanú zobáky drozdov a sýkoriek väčšinou prázdne.
Srnky, vtáčatká, ani túlavé mačičky nevedia povedať slovo "ďakujem". No ich vďačný pohľad, veselý štebot a spokojné pradenie určite potešia naše srdcia. A svet sa hneď stane krajším.