Listopad 2005

O veľmi múdrych architektoch

27. listopadu 2005 v 0:36 | Anjika
Architekti, ktorí navrhujú, ako majú byť postavené paneláky v Bratislave, sú šikovní nie len vo svojom odbore. Prejavujú sa tiež ako veľmi skúsení skúsení psychológovia. Ľuďom, ktorí trpia strachom z výťahu, chcú túto fóbiu vyliečiť. A najlepšia sa im určite zdá terapia šokom. Takže vlastne vykonávajú dve povolania. Budú za túto ich snahu aj patrične ohodnotení?Takéto paneláky sú postavené na najväčšom slovenskom sídlisku nazvanom Petržalka, ktoré sa rozprestiera na pravom brehu Dunaja, ďalej v Podunajských Biskupiciach a v časti Karlova Ves. V Petržalke sa nachádza mnoho panelákov, kde je schodisko zvlášť a ešte sa aj v niektorých vchodoch uzamyká. A tak osobe, ktorá nemá odvahu sama cestovať výťahom, ostávajú nasledovné možnosti. Buď pôjde pešo po špinavých a zapáchajúcich schodoch, riskujúc pritom stretnutie s narkomanmi a inými nebezpečnými tvormi alebo vojde do kabínky, stlačí príslušný gombík, a tých niekoľko príšerných sekúnd v "strašidelnom stroji" sa bude snažiť vydržať myslením na niečo príjemné. A celý čas sa bude potichu modliť, aby výťah nezačal štrajkovať. Tretím riešením je počkať si na nejakých susedov, ktorí bývajú na tom istom alebo vyššom poschodí. Oddelenie schodiska uzamykateľnými dverami je logicky nepochopiteľné. Veď výťahy vedú priamo k bytom a žiadny zlodej určite netrpí touto fóbiou. A vraj schody sa nesmú takisto uzamykať kvôli požiarnym predpisom. Veď keď niektorý byt zasiahnu plamene, vtedy ťažko ľudia nastúpia do výťahu. Všetci budú z pekelného ohňa utekať po schodoch. Čo sa však stane, keď človek nebude v tej panike vedieť nájsť kľúče, alebo zistí, že zámok, vedúci na schodisko, je pokazený? Zopár takýchto panelákov je postavených aj v Podunajských Biskupiciach. Ešte zaujímavejšie paneláky sa nachádzajú v Karlovej Vsi. Majú tiež dvanásť poschodí a dva výťahy. A teraz pozor! Jeden výťah zastavuje len na párnych poschodiach a druhý na nepárnych. A tam kde nezastavuje, je namiesto dverí iba nepreniknuteľná stena. Keď človek, cestujúci nepárnym výťahom sa napríklad zasekne na piatom poschodí, nie je to až taká tragédia. Príde šikovný sused, skrutkovačom otvorí dvere a nedobrovoľného väzňa vyslobodí. Ale čo robiť v prípade, ak sa tento nepárny výťah zasekne napríklad na štvrtom poschodí? Ostáva len dúfať, že kým sa objavia požiarnici alebo iní záchrancovia, bude v kabínke dostatok kyslíka. V týchto panelákoch je zvláštna ešte ďalšia vec. Svetelné vypínače sa nachádzajú iba pri bytových zvončekoch a na medziposchodiach chýbajú. A v dome nie sú ani žiadne okná. A tak po zhasnutí svetla nastáva nebezpečná tma. Preto je pre osoby, ktoré sa rozhodnú použiť radšej svoje nohy, veľmi dôležitá baterka. No aj tá môže niekedy vypovedať službu...

Kuriózne fóbie

19. listopadu 2005 v 22:00 | Anjika
Aké všeliaké fóbie na svete existujú? Určite budete veľmi prekvapení, čo všetko vyvoláva v nás ľuďoch zimomriavky hrôzy. Presné názvy niekoľko fóbií (zdroj z časopisu TIME zo 14. mája 2001):
Ablutofóbia (Strach z kúpania) - Achluofóbia, Lygofóbia (Tma) - Agrizoofóbia (Divoké zvieratá ) - Aichmofóbia (Ihly a iné špicaté predmety), Ailurofóbia (Mačky) - Alektorofóbia (Kurčatá) - Alliumfóbia (Cesnak) - Androfóbia (Muži)- Anemofóbia (Vietor) - Anthofóbia (Kvety) - Apifóbia (Včely) - Akrofóbia (Výšky) -Arithmofóbia, Numerofóbia (Čísla) - Aurofóbia (Zlato) - Akustikofóbia, FFonofóbia (Zvuky) - Agliofóbia, Odynofóbia (Bolesť) - Bacillofóbia (Mikróby) - Bathofóbia (Hĺbka) - Bibliofóbia (Knihy) - Bufonofóbia (Ropuchy) - Dementofóbia (Bláznovstvo, hlúposť) - Dendrofóbia (Stromy) - Dentofóbia (Zubári) - Dipsofóbia (Pitie) -Domatofóbia (Domy) - Dorafóbia (Zvieracia kožušina alebo koža) - Decidofóbia (Robenie rozhodnutí) - Dromofóbia (Prechádzanie cez cestu) - Eisoptrofóbia (Zrkadlá, Pozeranie sa do zrkadla) - Elektrofóbia (Elektrina) - Enochlofóbia (Zástup ľudí) - Entomofóbia (Hmyz) - Equinofóbia (Kone) - Eufóbia (Počutie dobrých správ) - Ergofóbia (Práca) - Ecclesiofóbia (Kostoly) - Gamofóbia (Manželstvo) - Genufóbia (Kolená) - Glossofóbia (Rozprávanie na verejnosti) - Gymnofóbia (Nahota) - Hadefóbia (Peklo) - Heliofóbia (Slnko) - Herpetofóbia (Plazy) - Homichlofóbia (Hmla) - Homilofóbia (Kázeň) - Hydrofóbia (Voda) - Ichthyofóbia (Ryby) - Iofóbia, Toxifóbia (Jed) - Isolofóbia (Samota) - Illyngofóbia (Závraty) - Katagelofóbia (Posmech) - Kathisofóbia (Sadanie si) - Kenofóbia (Prázdne miesta) - Kopofóbia (Námaha, únava) - Karnofóbia (Mäso) - Katapedafóbia (Skákanie) - Chaetofóbia (Vlasy) - Chionofóbia (Sneh) - Chrofóbia (Tancovanie) - Chrometofóbia (Peniaze) - Chromofóbia (Farby) - Cherofóbia (Radosť, veselosť) - Koulrofóbia (Klauni) - Kardiofóbia (Srdce) - Kakofóbia (Škaredosť) - Klimakofóbia (Schody) - Lachanofóbia (Zelenina) -Leukofóbia (Biela farba) - Limnofóbia (Jazerá) - Musofóbia (Myši) - Mircrofóbia (Malé veci) - Verbofóbia, Logofóbia (Slová) - Mnemofóbia (Spomienky) - Mykofóbia (Hríby) - Mageirocofóbia (Varenie) - Melofóbia (Hudba) - Myxofóbia (Bahno, hlien) - Motorfóbia (Automobily) - Nephofóbia (Oblaky) - Neofóbia (Hocičo nové) -
Noctifóbia (Noc) - Nomatofóbia (Mená) - Oenofóbia (Víno) - Ombrofóbia (Dážď) - Ommetafóbia (Oči) - Ophidiofóbia (Hady) - Ornitofóbia (Vtáky) - Olfactofóbia, Osphresiofóbia (Vône) - Pagofóbia (Ľad alebo mráz) - Pediofóbia (Bábiky) - Pedofóbia (Deti) - Phasmofóbia (Duchovia) - Plutofóbia (Bohatstvo) - Pogonofónia (Mužská brada) - Pupafóbia (Bábky-napríklad v divadle) - Pyrofóbia (Oheň) - Sciofóbia (Tiene) - Scriptofóbia (Písanie na verejnosti) - Selenofóbia (Mesiac na oblohe) - Siderofóbia (Hviezdy) - Siderodromofóbia (Vlaky) - Stenofóbia (Úzke miesta) - Tachofóbia (Rýchlosť) - Taphefóbia (Pochovanie zaživa) - Thalassofóbia (More) - Theatrofóbia (Divadlá) - Thermofóbia (Horúčava) - Triskaidekafóbia (Číslo 13) - Uranofóbia (Obloha) - Urofóbia (Moč) - Venustrafóbia (Nádherné ženy) - Ranidafóbia (Žaby) - Wiccafóbia (Čarodejnice) - Xanthofóbia (Žltá farba) - Xerofóbia (Sucho) - Xylofóbia (Lesy) - Zelofóbia (Žiarlivosť) - Zoofóbia (Zvieratá) - Anglofóbia (Británia) - Japanofóbia (Japonsko) - Francofóbia (Francúzsko) - Frigofóbia (Chlad) - Automysofóbia (Zašpinenie sa) - Aviofóbia, Pteromerhanofóbia (Lietanie) - Philemafóbia (Bozkávanie sa) - Didaskaleinofóbia (Škola)

Ťažký život s fóbiami

19. listopadu 2005 v 21:59 | Anjika
Pravdepodobne každý z nás má vo svojom okolí človeka, ktorý trpí nepríjemným strachom z nejakého predmetu, alebo mu pri určitých situáciách naskakuje husia koža. Takáto osoba sa nepríjemným situáciám a veciam vyhýba - napríklad odmietne nastúpiť do výťahu.
Ak sa však nepríjemným predmetom a hrozivým situáciám vyhnúť nedokáže, okolie si rýchlo uvedomí, že niečo nie je v poriadku. Ľudom, postihnutým fóbiou, sa vtedy neznesiteľne potia ruky, zreteľné kvapky potu sa nachádzajú aj na čele. Ich srdce prudko tlčie, takmer ide vyskočiť z hrude. A to sucho v ústach a neschopnosť pohnúť sa. Vyzerajú ako veľké sochy.
U niektorých sa naopak fóbia prejavuje hlasným plačom alebo silným krikom, pričom sa vystrašene trasú na celom tele. Dokonca môžu upadnúť do bezvedomia.
Na svete existuje obrovské množstvo fóbií. Niektoré z nich sú skutočne kuriózne. Napríklad strach z pitia. Znamená to, že človek s touto fóbiou umrie od smädu? To by bol veľmi smutný koniec. Alebo strach z rýb. V časopise Time sa žiaľ presný popis tejto fóbie neuvádza. A tak nie je jasné, či človek odmieta ryby jesť, alebo nechce plávať v jazere, kde ryby žijú, prípadne či omdlieva pri pohľade na fotografiu s rybkami. Je však isté, že v byte takto postihnutého človeka sa nenachádza žiadne akvárium. Zvláštna je aj fóbia z kvetov a bielej farby. Ako asi prežíva žena trpiaca touto úzkosťou svoju svadbu? A čo tak obavy z mien? Ak má niekto v rodine túto fóbiu, meniny sa tam určite neoslavujú. Aj strach zo slov je zaujímavý. Klebetné susedky alebo tetky na trhu ním určite netrpia.
Iné fóbie sú celkom pochopiteľné. Napríklad strach zo včiel. Hlavne ľudia so silnou alergiou, ktorí musia mať stále pri sebe pohotovostný balíček, prežívajú tento nepríjemný pocit, keď pri nich lieta nejaká včielka. Logická je aj úzkosť v dave ľudí. Veď kde sa dá najjednoduchšie prísť o peňaženku a doklady? Úsmevná nie je ani fóbia z hmly. Počas takéhoto počasia sa totiž stáva veľa dopravných nehôd a kto niekedy videl horor s názvom Hmla a je slabšej povahy, zanechalo to na ňom výrazné stopy. Podobné to je ś fóbiou z klaunov. Jeden z nich je hlavnou postavou románu To od Stephena Kinga. Kto sa s týmto klaunom stretne, nemusí si robiť starosti s budúcnosťou. A už nikdy neuvidí krásy tejto planéty. Ani fóbia z hadov nie je vôbec kuriózna. Určite žiadny človek neskáče od radosti, keď sa vedľa neho plazí napríklad zmija alebo nebodaj ešte omnoho jedovatejší had. A v tejto dobe, keď je svet ohrozený nebezpečnou chrípkou, nie je čudný ani strach z kurčiat.

Pozor, tu je škorpión!

15. listopadu 2005 v 21:20 | Anjika
V prvej časti mojho článku ste si mohli prečitať zaujímavosti o tarantuliach a sklípkanoch.V pokračovaní tohto článku si takisto môžte prečítať veľa zaujímavých informácií o dialšich sklípkanoch a tiež štírov (po slovensky škorpiónov) aj o najnebezpečnejšom pavúkovi sveta - čiernej vdove.
9. Sklípkan santanský - pochádza takisto z Brazílie a dožíva sa 12 rokov. V teráriu musí mať stále misku s vodou a pri rozrušení sa zvykne zahrabávať.
10. Sklípkan najväčší - keď tento druh niečo vyruší, vydá zvuk podobný fúknutiu. K svojmu životu potrebuje vlhko. Ak je vonku vlhké počasie, nachádza sa na kameňoch a počas sucha sa zahrabe do zeme, kde hľadá vlahu. Jeho telo má dĺžku jedenásť cm.
11. Sklípkan hrabavý - jeho zvláštnosťou je, že v teráriu zvykne premiestňovať predmety. Ďalšou zaujímavosťou je, že pri pocite ohrozenia môže spadnúť na zem a stratiť nohu. Táto tarantula z Kostariky a Hondurasu pri rozrušení rýchlo behá.
12. Sklípkan ružový - získal pomenovanie vďaka svojim ružovým chĺpkom. Jeho telo má farbu svetlej kávy. Tento druh pochádza z Chile a vhodný na chov v zajatí. Keď ho niečo vyruší, zareaguje výhražnou pozíciou a potom uteká do opačného rohu terária.
13. Sklípkan Emilie - žije v suchých oblastiach Mexika a Panamy. No v teráriu musí mať k dispozícii misku s vodou. Naraz sa môže vyliahnuť od 200 do 900 malých sklípkanov. A samička tohto druhu je riadna potvora. Keď ju samec oplodní, tak ho namiesto vďaky surovo napadne.
14. Sklípkan kovový - zo zadočku vystreľuje toxické chlpy. Pohybuje sa pomaly, no dokáže skočiť až 30 cm. V teráriu potrebuje 80% až 90% vlhkosť, inak môže umrieť na dehydratáciu.
15. Sklípkan kriedový -je veľmi bojazlivý. Utečie aj pri najmenšom hluku. Tento druh má síce miernu povahu, no keď sa zľakne, môže človeka pokúsať. Obýva oblasti Južnej Arizony a Severného Mexika.
16. Sklípkan javský - je naopak nesmierne útočný. Na výstrahu zdvíha predné nohy. V rozpätí nôh meria 18 cm, no samce sú oveľa menšie ako samičky.
17. Sklípkan parahybský - je obyvateľom dažďových pralesov. Má veľkú silu, dokáže zdvihnúť ťažký vrchnák. Je veľmi zúrivý, útočí aj na kvapky vody. Po oplodnení samice musí samec rýchlo utiecť, samice sú totiž po párení veľmi nebezpečné.
18. Veleštír obrovský - dostal názov na základe svojej veľkosti, meria totiž až 20 cm. Vôbec nie je jedovatý a potravu dokonca prijíma aj z rúk. Je čiernej farby.
19. Štír arizonský - tiež nepatrí medzi toxické živočíchy. Ak ho chováme v suchom teráriu, potrebuje aspoň vlhký kút.
20. Štír tlustořepý - ľudia môžu tomuto druhu závidieť jeho odolnosť. Vydrží totiž celý rok bez vody a jedla a znesie aj extrémne teploty. Dožíva sa 15 rokov a obýva púšť Severnej Afriky a tomu je prispôsobené aj jeho sfarbenie. Má veľmi toxický jed. Veľkou zvláštnosťou je, že po pôsobení ultrafalového žiarenia v tme svieti.
21. Štír androctonus bicolor - má takisto túto svietiacu vlastnosť. A aj on je odolný voči extrémnym teplotám a dlhé roky dokáže existovať bez vody a potravy.
22. Čierna vdova - tento maličký dvojcentimetrový pavúčik s veľkým okrúhlym bruškom je veľmi nebezpečný. Je to jediný pavúk, ktorý útočí aj na človeka. Za posledných 50 rokov umrelo následkom jeho bodnutia len v USA až 89 ľudí. Deti umrú do dvoch hodín po útoku. Tento pavúk má rád neporiadok, vyskytuje sa totiž v bytoch a domoch, kde vládnu primitívne hygienické podmienky. Žije aj v samom centre Sydney a protijed proti jeho uštipnutiu sa dá zohnať len v Austrálii.


Sympatické tarantulky

15. listopadu 2005 v 17:58 | Anjika
V polovici augusta som trávila prázdniny v Prahe a na Mosteckej ulici 21 som navštívila nezabudnuteľnú výstavu. Táto expozícia ponúkala nielen pohľad na osemnohé chlpaté potvorky v teráriách.
Pri každej vystavenej tarantule a škorpiónovi sa nachádzal papier, z ktorého si návštevníci mohli prečítať dôležité poznatky o týchto zaujímavých tvoroch. Na výstave mohli ľudia obdivovať rozličné druhy sklípkanov (po slovensky vtáčkarov).
1.Sklípkan večerný - žije 15 rokov, pochádza z Ekvádora, naraz sa môže vyliahnuť až 500 malých pavúčikov.
2. Sklípkan ohnivý - tento nesmierne agresívny druh obýva stromy dažďového pralesa
3. Sklípkan myanmarský pochádza z Barmy, žije pri koreňoch stromov a má v sebe nebezpečný jed.
4. Sklípkan dozadurohý - tiež obyvateva dažďový prales, pochadza ze Zimbabwe a kvôli jeho agresívnym sklonom sa stáva jeho chov v zajatí veľmi náročný. Zvláštnosťou tohto druhu je, že jeho farba sa mení podľa geografického pôvodu.
5. Sklípkan velký - pochádza z Bolívie a tiež sa správa agresívne. Okrem toho má vždy veľkú chuť do jedla. Aby ochránil svoje maličké pavúčiky, vnútro svojej nory pokryje hustou pavučinou.
6. Sklípkan cihlový - pochadza z Keni, Tanzánii a Ugande. Keď sa tento druh nahnevá, agresívne sa zdvihne, roztiahne svoje horné nožičky a vydá škrípavý zvuk. Svojho protivníka sa hneď snaží pohrýzť a potom sú na jeho kúsadlách vidieť kvapky veľmi účinného jedu.
7. Sklípkan Smithov - je kvôli svojej neagresívnej povahe vhodný ako domáce zvieratko. Veľkou výhodou takisto je, že má len sezónne reprodukčné obdobie, no naraz sa vyliahne až 1000 malých tarantuliek. Sklípkan Smithov žije dosť dlho - až tridsať rokov. Takisto vydržia veľmi dlhé obdobie bez vody a potravy - v škatuľke od Mallrboro boli vraj po 14tich mesiacoch nájdené živé dospelé sklípkany. Tento druh tarantule účinkoval v jednom z dobrodružných filmov Indiana Jones.
8. Sklípkan brazilský - znova sa jedná o agresívny druh s nebezpečným jedom, ktorý nemá z ničoho strach. Toxické chlpy, ktoré strieľa zo zadočku, používa na vystielanie svojej nory a tak bráni mladé pavúčiky pred pažravými larvami. Malé pavúčiky majú ohromnú chuť k jedlu a dospelé jedince sú naopak veľkou pochúťkou domorodcov.

V pokračovaní článku sa dozviete informácie o ďalších vtáčkaroch, škorpiónoch a čiernej vdove.

Vlak a osud - 8. a posledná časť

5. listopadu 2005 v 12:59 | Anjika
Keď bol film asi v polovici, kráčali súrodenci k chalupe starých rodičov.
"Som rada, že máme perfektných starkých," povedala Gabika a silnejšie stisla bratovi ruku. "A určite sa potešia, že nás vidia." Lenže namiesto usmiatych starých rodičov a psa, vrtiaceho chvostom, ich privítal dom s tmavými oknami. Dušan sa dotkol zvončeka. Nikto sa neozval. Takisto na druhé - už dlhšie - zvonenie sa starkí k plotu nepriblížili ani. A nezaznel ani psí štekot. Súrodencov sa chytala panika. Veď onedlho bude tma!
"Tu na mňa počkaj, pozriem sa, či nie sú vzadu v dome. Možno spia a preto zvonček nepočuli," oznámil chlapec a šikovne preliezol plot. K sestričke sa vrátil sklamaný.
"Vôbec netuším, kde sú," zašepkal. "Aj Andy tam chýba. "Čo ak sa im niečo stalo?" Gabika chcela do situácie vliať aspoň malú nádej.
"Možno sú u niekoho na návšteve," hľadela zamyslene na tmavú chalupu. "A okrem toho... Nemal si žiadnu predtuchu. Určite sú v poriadku. Počkajme tu na nich!" Sadli si na lavičku a dúfali v skorý návrat starkých. Až kým dedinu nezahalila skutočná tma.
"Kam teraz pôjdeme?" vyriekla Gabika trasúcim sa hlasom. "Ja sa nechcem vrátiť domov!" Sklonila si hlavu na Dušanovo rameno. Vtom súrodenci začuli známy hlas:
"Hľadáte starkých?" Mlčky prikývli. "Včera o týždeň sa vrátia z liečenia," pokračoval Miro. "Lenže netuším, do ktorého mesta. A čo vy tu vlastne robíte?" Dušan mu všetko porozprával.
V chalupe ich privítal Martin, sledujúci napínavý televízny seriál.
"Rodičia na víkend odcestovali, takže do zajtra večera tu môžete ostať. Dlhšie už nie, veď poznáte nášho fotra! Kam potom pôjdete?"
"Možno k Adamovi."
"Adam išiel na týždeň do Francúzka. Jeho otec tam bude pracovať ako novinár a vypýtal ho zo školy." Gabika prudko zbledla a Dušan si bolestivo zahryzol do pery.
"Jeden týždeň si určite si nejako poradíme. Domov sa nevrátime ani za svet!"
Ďalšie ráno ich prebudili šteklivé slnečné lúče. Počasie bolo rozprávkovo nádherné. Hrejúce slnko na bezoblačnej oblohe a jemný, osviežujúci vánok. Dedinskí chalani si dokonca aj zaplávali v jazere. Popoludní sa vrátili rodičia.
"Nie, v žiadnom prípade!" rozhodol otec napriek úpenlivej prosbe svojich synov a manželky. "Naša chalupa nie je žiadny hotel!"
"Tie decká predsa potrebujú pomoc," prehovárala ho žena. Lenže jej argumenty tvrdohlavca vôbec nepresvedčili.
"Držte sa," zapriali chalani odchádzajúcej návšteve. "A keď budete v poriadku, zavolajte."
"Veľmi ste nám pomohli," poďakovali súrodenci a pobrali sa z dediny.
Na zaprášený autobus museli čakať dve hodiny. Po krátkom cestovaní vystúpili. Blízko pri stanici natrafili na hotel. Budova síce nevyzerala lákavo, lenže oni sa cítili veľmi unavení a v meste sa vôbec nevyznali.
"Koľko nocí tu chcete ostať?" opýtal sa mladý recepčný so strieborným piercingom v obočí a v brade.
Dušan nazrel do peňaženky. "Dve. Bez raňajok." Recepčný im podal kľúče od izby a znudene si prehodil v ústach žuvačku. Bolo mu úplne ľahostajné, prečo sa tam tie decká ubytovali.
"Ďalej už stopom," povedal Dušan v utorok ráno pri vychádzaní z potravín. "Lebo nám nezostanú peniaze." Zastavilo im asi dvadsiate auto.
"Tak - kam to bude?" chcel vedieť bradatý muž za volantom.
"Na tom nezáleží," odpovedal Dušan, "iba sa chvíľu s Vami zvezieme." Muž sa zatváril čudne, no nič viac sa nepýtal. Nabral severný smer a zastavil v ďalšom meste. Deti sa mu srdečne poďakovali a putovali ďalej do neznáma. Približne v tom čase ich otčim zúril na vyšetrovacom úrade.
Večer sa ocitli v akomsi parku. Uprostred stromov, kvetov a nádherného ticha, v ktorom občas zaštebotal drozd. Zrazu za sebou začuli chrapľavý hlas:
"Hej mladý, prispej na pivo!" Prudko sa obrátili. Pri strome, zničenom od vyrezaných srdiečok, stál otrhaný chlap. Súrodenci neodvetili, pokračovali v ceste. Muž ich predbehol. "Táto malá je zlatá," pohladil Gabiku po ramene. Potom sa dotkol jej vlasov. "Máš rada ovocné cukríky?" Tieto decká sa iste nebudú brániť, myslel si v tej chvíli.
"Okamžite jej dajte pokoj!" skríkol Dušan. Zovrel ruku v päsť a zlostným pohľadom si premeral špinavého tuláka v otrhaných handrách. Ten bol však neodbytný. Priblížil sa celkom blízko ku Gabike a v širokom úsmeve odhalil zapáchajúce zuby. Dievčine sa obracal žalúdok. "Tak to už stačilo!" skríkol Dušan a zdvihol z chodníka veľký drevený konár. Stačil jediný úder a chlap sa ihneď vzdialil.
Deti napokon prenocovali na lavičke blízko autobusovej stanice. Gabike sa podarilo zaspať až v bratovom náručí.
A nastal osudný piatok. Súrodencov prebudil nepríjemný hlad. Zjedli balíček keksov a pobrali sa z parku. V tom momente si jedna staršia dáma kupovala v stánku čerstvé noviny.
"Som smädná," povedala Gabika po polhodinovom kráčaní. "Poďme tam!" ukázala na obchod s potravinami. Chlapec pozrel na budovu. Pri tušení, ktoré pocítil, sa mu zahmlilo pred očami. Lenže on tiež cítil sucho v ústach. Deti vošli dovnútra a pozdravili sivovlasú ženu za pultom. Oslovená zdvihla hlavu od rozčítanej PRÁCE. a otočila k policiam. Chlapec nazrel do ležiacich novín.. Rýchlo schmatol podávanú fľašu z umelej hmoty, položil na pult peniaze a vôbec nečakal na drobné. Až keď boli zákazníci znova na ulici, pozrela si predavačka uverejnené fotografie. Vzápätí svoje zistenie zatelefonovala na políciu.
Predpoludním sa súrodenci ocitli pri jazere.
"Pomóc, topím sa, zachráňte ma," začali zúfalé volanie. A uvideli dievča, ktoré len s veľkou námahou držalo hlavu nad hladinou. Dušan neváhal ani sekundu. O chvíľu sa desaťročná Lenka prebrala.
"Bývam niekoľko metrov odtiaľto v rodinnom dome, moja mama vás určite rada spozná." Obaja súhlasili. V predsieni ich privítala krátkovlasá žena v okuliaroch a zaviedla chlapca do kúpeľne. Tam sa mladý záchranca umyl a prezliekol. Lenkina mama potom hosťom ponúkla chutné palacinky s čerešňovým kompótom. "Poďme na dvor, ukážem vám nášho psa," zahlásila Lenka po obede. Gabika ihneď súhlasila. Jej brat sa ale cítil unavený. Dievčence vyšli z chalupy a začali sa v záhrade naháňať s nemeckým ovčiakom. Chlapec zatiaľ oddychoval na pohovke. Zrazu sa mu pred očami vybavilo jedno červené auto, uháňajúce po diaľnici smerom k chalupe. Ďalší obraz bol omnoho horší. Otčimova tvár s prenikavým pohľadom. Musíme odtiaľto vypadnúť, uvedomil si. Bleskovo sa postavil a schmatol cestovné tašky. V predsieni ho zastavil hostiteľkin hlas:
"Kam sa poberáš, Dušan? Veď ešte chvíľu ostaň!"
"Ja musím,... my musíme odísť. Okamžite," odvetil nepokojne. "Ďakujem za pohostenie."
Žena sa lepšie chlapcovi prizrela a strašne sa preľakla. Dušan na jej obavy nedbal. Vyletel z chalupy a začal hľadať sestričku. Na dvore však nebola. Nevidel ani Lenku. Musím Gabiku nájsť! uvedomil si. Kým nebude neskoro. Cítil sa zúfalý, unavený a zoslabnutý a preto nechal ťažké cestovné tašky v záhrade. Vtedy do auta nastúpil manžel prívetivej hostiteľky. Konečne som ich našiel, potešil sa chlapec, približujúc sa k jazeru.
"Musíme rýchlo odísť Gabika" oslovil sestru, "hrozí nám veľké nebezpečenstvo!" Gabika hodina do vody okrúhly sivý kamienok a pozrela na brata.
"Čo sa zase deje?" preľakla sa, keď uvidela smrteľnú bledosť v jeho tvári. Ihneď sa postavila.
"Tašky som nechal v záhrade," pokračoval Dušan, "snáď to stihneme." Dali sa do zúfalého behu, zanechajúc prekvapenú Lenku na brehu. "Stihli sme to!" zašepkal chlapec a otvoril bránu. "To nemôže byť pravda," vykríkol, len čo sa ocitli na dvore. Po krátkom klopaní im Lenkina mama otvorila dvere a pokračovala v čistení topánok.
"Kde sú naše tašky?" dozvedala sa Gabika. "My ideme preč." Žena mlčky ukázala na kuchyňu. Deti vošli do miestnosti a schmatli svoj majetok. Zrazu začuli zastavenie auta. A rýchle kroky, dupot ťažkých nôh. Onedlho sa v miestnosti objavil hnedovlasý muž. Od hrôzy skameneli.
"To je Lenkin otec a môj manžel," predstavila ho hostiteľka.
"Veľmi nás teší," vyriekol Dušan tichým hlasom. Muž vyložil do chladničky nákup, sadol si do kresla a otvoril noviny... Hneď mu bolo všetko jasné. Priskočil k telefónu a vytočil číslo polície. Deti medzitým ušli do predsiene. S nádejou stisli kľučku. Ich radosť sa v tom momente zmenila na zúfalstvo a strach.
"Utečme cez okno!" navrhol Dušan. Lenže to bolo pre Gabiku príliš vysoko. Aj Lenkina mama si podrobne pozrela fotky v tlači a prečítala priložený text. Údaje o mladom chalanovi ju nepríjemne šokovali. Prešla ukrutná polhodina, počas ktorej sa Dušanovi vôbec nepodarilo utíšiť Gabikin plač. Po príchode mužov v uniformách sa rozplakala ešte hlasnejšie.
Ich otčim si práve otváral fľašu piva, keď začul zvonenie telefónu. Na druhej strane linky sa ozval hlas policajta z neďalekého mesta. Muž za správu poďakoval, radostne si pomädlil ruky a nasadol do auta. To bude pomsta! Po príchode do Bratislavy čakalo súrodencov oveľa horšie peklo ako predtým. Za hocaký malý priestupok schytali riadnu bitku a ich telá boli niekedy plné modrín. Zuzane dal nebezpečný agresor pokoj. Práve naopak - jej prítomnosť mu vždy zlepšila náladu.
Deň pred Gabikinými narodeninami Dušan opäť nevlastného otca rozčúlil. Jedinou otázkou:
"Aký darček si kúpil mojej sestre?" Oslovený zazrel na mládenca a začal sa správať ako nepríčetný. Tento raz si to odniesol nábytok v obývačke. Potom vybehol z bytu a nastúpil do auta. Spitý ako štolverka. Kvôli dopravnej nehode, ktorú zapríčinil, musel ostať niekoľko týždňov v nemocnici.
A nastal júl, horúci letný mesiac. Tiež tieto prázdniny boli súrodenci na dedine u starých rodičov. Jedného dňa, pri bláznení sa na dvore, začuli zastavenie auta. Nasmerovali svoje zvedavé pohľady k bráne a uvideli mierne krívajúceho muža. Muž prišiel k deťom, pozrel im do očí a povedal:
"O týždeň odchádzam na protialkoholické liečenie."
Prešli tri mesiace. Dušan sa vrátil zo školy a čakalo ho nemilé prekvapenie.
"Už som doma," usmial sa Roman a jemne ho chytil za ruku. Chlapca striaslo. Čo si to ten odporný hajzel dovoľuje?
"Viem, že som tebe a tvojej sestre ubližoval, ale chcem sa zmeniť," pokračoval muž a oprel sa o barlu. "Až v nemocnici som si uvedomil, aký som bol hnusný!" Dušan mu venoval nazlostený pohľad.
"Si obyčajný klamár!" Viac na jeho sľuby nereagoval.
O hodinu sa vybral pre Gabiku do škôlky a zvestoval jej neradostnú správu.
"Mám taký strach!" zašepkala sestra chvejúcim sa hlasom. "Nechoďme ešte domov!" V ten deň sa vrátili veľmi neskoro. Lenže otčim ešte nespal.
"Čakáme tu na vás celé hodiny," prihovoril sa im vo dverách detskej izby. Vzápätí prišla do predsiene mama.
"Kúpila som vám mliečnu čokoládu," zneli jej slová privítania "A prichystala som malú hostinu. Na nový začiatok." Dušan sa na ňu pozrel. Pohľadom, ktorý veštil začiatok nebezpečnej búrky.
"Kašlem na oslavu!" skríkol. "Nie som zvedavý na tvoje sladké rečičky! A tebe," obrátil sa k Romanovi, "nikdy neodpustím. Hlavne kvôli Gabike. Zobral si jej detstvo! Panebože, čo si to spravil, veď má iba päť rokov!"
"Je mi to tak ľúto!" ospravedlnil sa muž. "Chcem byť dobrým otcom! Už nikdy..." Dušan jeho rozprávanie prerušil ráznym zabuchnutím dverí. Potom vzal z police knihu a sadol si na posteľ, vedľa plyšového medveďa. Gabika sa pritúlila k bratovi a započúvala sa do prekrásnej rozprávky.

Vlak a zlý osud - 7. časť

3. listopadu 2005 v 22:03 | Anjika
Ráno Dušan odviedol Gabiku do škôlky a pobral sa na autobus. Na zastávke stretol dvoch spolužiakov - kamarátov z chaty. Cesta im ubehla pomerne rýchlo. Konečne nastala predposledná hodina. Matematika, ktorú Dušan nemal vôbec v obľube. So zaťatými perami otvoril zošit a začal opisovať z tabule nesympatické vzorce. Zrazu začul detský výkrik a hneď po ňom opitý mužský smiech. Prudko vyskočil z stoličky.
"Pustite ma, musím ísť pre sestru do škôlky," požiadal učiteľku. No učiteľkin prísny pohľad nedovolil ďalšie slová. Sklamaný mládenec sa mlčky vrátil na svoje miesto. Spolužiak zo zadnej lavice nahlas komentoval bledosť v jeho tvári.
"Ten je iste na drogách!" Podaktorí chlapci sa trápne zasmiali. Dušana sa táto poznámka nedotkla. Do konca hodiny sedel ako socha. Prebral ho až zvuk zvončeka.
"Potrebujem kľúč od šatne!" oznámil jednému spolužiakovi.
"Áno? A na čo?" spýtal sa oslovený posmešne.
"Nestaraj sa a daj mi ho!" pokračoval Dušan.
Spolužiak roztiahol ústa do škodoradostného úškľabku.
"Nebodaj si chceš blicnúť!" V Dušanovi to už vrelo. Schmatol spolužiaka za pulóver a silno ho pritisol k stene. Ostatní. v triede otvorili od prekvapenia ústa.
"Okamžite ho sem navaľ!" vyriekol nazlostene. Onedlho sa prezul a utekal na zastávku. Lenže autobus dlho neprichádzal. Cestovanie pripomínalo Dušanovi jazdu smrti. Vozidlo sa šmýkalo po zľadovatenej ceste, silný vietor otravoval ľudí, stojacich pri pokazenom okne a nejaká staršia žena prišla v tlačenici o peňaženku s dokladmi. O necelú hodinu Dušana takmer ranila mŕtvica. Gabika v škôlke nebola.
"Kde mám sestru?" dozvedal sa od učiteľky.
"Prišiel si pre ňu otčim," odvetila žena. "Približne o pol jednej." K neradostnej informácii dodala: "Gabika sa dnes správala nejako čudne. Vôbec sa nehrala a nerozprávala s ostatnými deťmi. A bola tiež…" Brat ďalšie slová nevnímal. Vybehol z budovy a utekal k domu. Srdce mu tĺklo ako splašené. Trasúcou sa rukou odomkol dvere a vkročil do detskej izby. Sestru však nevidel. Kde len môže byť? Dôkladne prehľadal všetky izby. Sklamaný si sadol v obývačke do kresla a premýšľal. Zrazu... Zúrivo schmatol najbližšie noviny a ešte zúrivejšie ich roztrhal. Ale aj potom počul tie hrôzostrašné zvuky.
"Prečo ma trápite?" vykríkol v zúfalstve. "Nemôžete mi radšej naznačiť, kde mám sestru?" Vnútorné hlasy boli tento raz na odpoveď skúpe. Sklamaný Dušan sa začal sa prechádzať cez smutné miestnosti. Znova vošiel do obývačky. A v tej chvíli sa mu pred očami vybavil jeden obraz. Sestra v neznámej izbe. A vedľa nej nesympatický otčim s odporným úsmevom a spitým pohľadom. Keby som len vedel, kde presne tá izba je! vzdychol si Dušan nešťastne. No šiesty zmysel mu už viac neprezradil. Chlapec stál aj naďalej obývačke, kde pri skrini ležali špinavé ponožky a na stole stála dopitá fľaša slivovice. Bezvládne sa zviezol do kresla, vložil si tvár do dlaní a prvý raz od otcovho pohrebu sa rozplakal. Vôbec sa za svoje slzy nehanbil. Aj po osviežujúcej vlažnej sprche sa nachádzal v prázdnom byte. Ľahol si na posteľ a napriek smútku sa mu podarilo zadriemať. Prebudilo ho zastavenie výťahu a kroky dolu schodmi. Pribehol do predsiene, pohladil sestričku po dlhých vláskoch a odniesol ju do detskej izby. Roman ich krátko pozoroval. Potom si neodpustil riadnu urážku na chlapcovu adresu a potácajúc sa odišiel do spálne. Veľmi dlho trvalo, kým sa Gabika v bratovom náručí utíšila.
Mama sa z práce vrátila až večer. Syn ju hneď informoval o nepríjemných zážitkoch. Mama sa iba uškrnula a odišla preč. Chlapec si smutne vzdychol.
Po smutnom zážitku sa Gabikino správanie veľmi zmenilo. Na svoj vek začala byť až príliš vážna, jej svieži detský hlások zaznel iba občas a zvedavosť sa kamsi stratila.
Otčimovo zaobchádzanie s deťmi bolo zo dňa na deň horšie. Dokonca aj Zuzana sa k nemu občas pridala.
Ďalšia tragická udalosť sa odohrala týždeň po Veľkej noci a prinútila Dušana vykonať zúfalý čin.
"Tak chalani a teraz sa rozcvičte!" prikázal tréner svojim zverencom v telocvični. Mladí športovci sa pustili do jednoduchých cvikov. Postupne prešli k zložitejším zostavám. A vtedy hlavný hrdina uvidel pred sebou hrozivú tvár. Špinavú tvár s mastnými vlasmi, vyškierajúcu sa v spálni. Ihneď odbehol za trénerom.
"Pustite ma domov, musím zabrániť nešťastiu," oznámil mu trasúcim sa hlasom. Muž v bielom športovom úbore túto požiadavku odmietol. Dušan sa nevzdal: "Veľmi Vás prosím!" Tréner pozrel na svojho zverenca. Chlapec sa v šatni bleskovo prezliekol a utekal na zastávku. Cez rušnú, nebezpečnú ulicu. Bol už takmer v polovici cesty, keď začul trúbenie auta a škrípanie bŕzd. Z modrého Forda sa vyklonil chlap stredného veku.
"Kam pozeráš, ty darebák?" zrúkol na ponáhľajúceho sa mládenca. "Chceš ma dostať do basy?" Dušan sa šoférovi ospravedlnil a pokračoval v rýchlej chôdzi. Vďaka skorému príchodu autobusu sa mu podarilo dostať sa do bytu včas. V spálni uvidel milovanú sestričku a nenávideného, znova opitého otčima.
"Nechaj ju na pokoji!" vykríkol bojovným hlasom. Oslovenému sa zablyslo v očiach a hrozivo na neho pozrel..
"Ty si myslíš, že mi môžeš rozkazovať?" Plný zlosti zdvihol na chlapca ruku. V ňom sa ihneď prebudil pud sebazáchovy. Ruku silno chytil a nenávistne sa zahľadel mužovi do očí. Gabika v tom čase sedela v kresle, túliac sa k plyšovému medvedíkovi. Chlapec ruku pustil a chcel vykročiť k sestričke. Vtom sa z kresla ozvalo:
"Dušan, pozor!" Mládenec sa obrátil a v poslednej chvíli sa mu podarilo uhnúť. Otčim poriadne zanadával a znova sa pokúsil o úder. Dušan bol však vďaka niekoľkoročným tréningom rýchlejší. Útočníka prudko sotil a ten spadol na zem, naraziac hlavou o stenu. Malé dievčatko sedelo počas celého incidentu v obývačke. Brat ju vzal do náručia a odniesol do detskej izby.
Po nejakom čase sa vrátila mama. Najskôr zamierila do kúpeľne, kde ju osviežujúca sprcha zbavila únavy a zlepšila jej náladu. S čerstvo umytými, ešte vlhkými vlasmi vkročila do obývačky. Tam jej úsmev na perách zamrzol. Priskočila k telefónu a vytočila číslo záchranky.
"Váš manžel prekonal otras mozgu, zopár dní si ho tu necháme," dozvedela sa na pochmúrnej nemocničnej chodbe. Zahrešila nevyberaným spôsobom. Vzápätí nasledovala otázka:
"Ako dlho?"
"To ešte netuším," odvetil lekár, "ale teraz ma už musím odísť, mám tu ďalších pacientov." Domov sa Zuzana doviezla taxíkom.
"Viete, že váš otčim je v nemocnici?" začala v predsieni. "So silným otrasom mozgu." Na chvíľu zmĺkla, ale odpoveď jej ratolestí neprichádzala. V byte bolo počuť iba slabé kvapkanie pokazeného kohútika v kúpeľni. Zuzana sa zhlboka nadýchla. Prečo tie prekliate decká mlčia? Ako tiger, ktorý sa chystá vrhnúť na svoju korisť, vošla do izby. "Prekliate decká" tam nenašla. Namiesto nich zbadala otvorenú, poloprázdnu skriňu. Na jej dne ležal čierny opasok. "Tak ste teda odišli," vyriekla polohlasne a zapla si v obývačke telku.

Vlak a hrôza - 6. časť

2. listopadu 2005 v 21:41 | Anjika
Romana našťastie onedlho premohla únava a rozvalil sa na pohovke.
"Kedy oslávime môj sviatok?" vyzvedal sa Dušan, keď sa mama o hodinu vrátila z práce.
"Daj mi pokoj," okríkla ho matka, "ty si žiadnu oslavu nezaslúžiš!" Po nelichotivých slovách odišla do obývačky a zobudila spiaceho manžela. O chvíľu ostali súrodenci doma sami. Rodičia sa vrátili počas tmavej noci, obaja v povznesenej nálade. Dušan cítil nesmierny smútok. Tieto narodeniny boli najhoršie v jeho doterajšom živote.
Na Vianoce sa vôbec netešil. Veď keď si predstavil, že na Štedrý večer bude sedieť pri stole s tým odporným chlapom! Napriek jeho obavám prebehla večera pokojne. Ale ďalšie dni sa osud so súrodencami znova kruto zahral.
V prvý sviatok vianočný zobudilo Dušana zvonenie telefónu. Z druhej strany linky sa ozval spolužiak, pozývajúci ho na chatu. Dušan poďakoval za pozvanie, ale lákavú ponuku odmietol. Jeho sestrička, kresliaca snehuliaka, hneď zareagovala:
"Nemusíš kvôli mne ostať doma, dúfam, že sa nič hrozné nestane."
"Ak chceš, vezmem ťa so sebou," navrhol Dušan. Dievčatko pokrútilo záporne hlavou. "Len pokojne choď, ja sa nebudem hnevať."
Ďalší deň, skoro ráno, zazvonil pri dverách spolužiakovho bytu. Tam už čakali piati kamaráti zo školy. Chlapci si pobrali tašky, lyže a išli na stanicu. Po dlhšej ceste autobusom vystúpili v Nízkych Tatrách. Chata ležala na okraji lesa v prekrásnej prírode. Blízko nej sa vynímal zasnežený svah, lákajúci na zimné športy. Chalani odložili svoje cestovné tašky do predsiene a až do súmraku sa venovali lyžovaniu. Večer si urobili iný program.
"A čo tak karty?" oslovil Dušan kamarátov, sledujúcich nudný televízny program. "Zobral som z domu sedmové." Kamaráti s návrhom nadšene súhlasili a sadli si do kuchyne k drevenému stolu. Na druhý deň sa tiež vybrali na svah. Po poludňajšom občerstvení sa v blízkom bufete sa znova postavili na lyže.
Za súmraku si sadli k drevenému stolu a Dušan rozdal karty. Nad Bratislavou sa v tom čase začali hromadiť hrozivé šedé mraky. Chlapci sa chceli pustiť do ďalšej hry, keď zrazu počujú klopanie. Michal, ktorého rodičom chata patrila, prišiel do predsiene.
"Kto je tam?" Vypočul si odpoveď a otvoril.
"Ja a moja žena vás pozývame na návštevu," oslovil chlapcov sused z vedľajšej chaty. "A okrem toho," zahľadel sa Michalovi do očí, "sľúbil som tvojim rodičom, že na teba dohliadnem." Chalani sa rýchlo obliekli. V tej chvíli obloha nad hlavným mestom nadobudla už omnoho strašidelnejšiu podobu. Aj hostiteľ si rád zahral karty. Jeho manželka sa vo chvíľach voľna venovala ručným prácam a pestovaniu kvetov. Po niekoľkých kolách sa na rad dostal Dušan. Šikovne začal miešať karty. Zrazu sa na neho z jedného obrázka usmiala sestrička. No z druhého sa dívala prestrašenými, uplakanými očami. Pozrel sa na ďalšiu kartu. Bola celkom biela. Silno zbledol a karty mu vypadli z rúk.
"Je ti niečo?" dozvedali sa prísediaci. Žiadna odpoveď. Dušan pozeral meravo na kozub a na otázku vôbec nereagoval. Srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Ostatní chceli chlapcovi pomôcť.
"Donesiem studený obklad!" navrhol Michal. O pár sekúnd sa vrátil s namočenou vreckovkou. Vtedy sa Dušan prebral.
"Daj mi pokoj, všetci mi dajte pokoj!" vykríkol.
"Čo sa s tebou deje?" dozvedal sa hostiteľ.
"Nechajte ma prosím na pokoji," požiadal chlapec. V ten večer si karty viac nezahral. Do skončenia návštevy sedel meravo na stoličke. V Bratislave práve zúrila snehová búrka.
Po návrate na chatu si začal baliť veci.
"Kam ideš?" boli zvedaví kamaráti.
"Domov," odvetil mládenec v čiernom pulóvri a tichým hlasom dodal: "Deje sa tam niečo strašné, s mojou sestrou…" Nasledoval hlboký vzdych.
"V noci do Bratislavy neprídeš," snažil sa ho jeden kamarát zadržať. "Prvý autobus ide až ráno." Sklamaný chlapec sa vrátil do izby a ľahol si na posteľ. Napriek obrovskej únave nemohol zaspať.
Gabiku prebudili nepríjemné zvuky. Zavýjanie víchrice, údery hromu a spustené alarmy na autách. Veľmi sa zľakla. Vstala z postele a utekala do spálne. Rodičov tam nenašla. Zhlboka sa nadýchla a začala prehľadávať všetky miestnosti. V kuchyni si zúfalo uvedomila: Mama s otčimom je nechali celkom samu. Víchor, naberajúci na intenzite, začal otvoreným vetracím okienkom poriadne lomcovať. Gabika ho skúšala zavrieť. Po niekoľkým minútach sa vrátila do detskej izby. Úplne vysilená, s očami plávajúcimi v slzách. Sadla si na posteľ a objala bábiku v ružových šatôčkach. Cez nezatvorený vetrák zatiaľ preletelo zopár snehových vločiek. Ničivá víchrica bola neustále rýchlejšia. Zrazu dievčina začula rinčanie skla. Strašne sa preľakla a silno sa k hračke pritisla. Onedlho zvedavosť nad obavami zvíťazila. V kuchyni na dlážke Gabika uvidela rozbité sklo. Črepy, prinášajúce nešťastie. Prešiel istý čas a domov sa vrátili rodičia. .
"Urobím ti obložené chlebíčky," ponúkla sa Zuzana manželovi. Vošla do kuchyne a zalomila rukami. "Čo to má znamenať?" zatriasla nehybným dievčatkom. "Pozri, čo si spôsobila, prečo si nezavrela okno?" Dcérka neodpovedala. To matku nahnevalo. Vytrhla jej bábiku z rúk a postavila sa k zničenému obloku. Hračka dopadla na chodník. Ani teraz dcérka nereagovala. Vtedy jej mama uštedrila prvé zaucho. Potom odišla do kúpeľne a začala sa chystať do roboty. Roman už chrápal v spálni, v texaskách a rozťahanom tričku.
Dušan nastúpil do prvého ranného autobusu. Sadol si k oknu a začal čítať športový časopis. No napísané články nevnímal. A tak zvyšok cesty sledoval okolie vonku. Pred domom stretol zvedavú susedku.
"Ty nie si na chate?" oslovila kráčajúceho chlapca. Nepríjemne znejúcim, piskľavým hlasom. Mládenec nemal vôbec čas na rozhovor.
"Ponáhľam sa teta," odpovedal a zmizol vo vchode. V kuchyni našiel meravú sestričku. Vzal ju do náručia a uložil na posteľ v detskej izbe. Gabika nezaspala, iba neprítomne hľadela na strop. Dušan ju pohladil po tvári a potichu sa vrátil do kuchyne. Práve otváral chladničku, keď sa v miestnosti objavil špinavý, neoholený chlap s mastnými vlasmi. Chalanovi sa pred očami vybavila podoba vlastného otca a zavzlykal. Tento zvuk neumytého muža prebral.
"Čo na mňa zízaš?" zrúkol a buchol päsťou do stola. Dušan sa nedal zastrašiť.
"Nepi tak veľa!" zaznelo kriticky z jeho úst. Romana táto poznámka nahnevala.
"Ty chuligán jeden," vykríkol a postavil sa. Priskočil k nemu, schmatol ho za rameno a bolestivo udrel. Malá Gabika s hrôzou sledovala celý dej z predsiene. Otčim sa chystal na ďalší úder, keď sa stalo čosi nečakané… Z Gabikinho hrdla sa ozval strašný krik, trhajúci ušné bubienky. "Prestaň, krpaňa!" zrúkol Roman. Gabika nestíchla. Naopak. K prenikavému vrieskaniu pridala búchanie do steny. Onedlho mala dlane na svojich drobných rúčkach celkom červené. Roman to už nemohol vydržať a zúrivo k nej priskočil.
"Opováž sa ju udrieť!" začul Dušanov hlas. Obrátil sa a prenikavo sa zahľadel chlapcovi do očí. Zbadal v nich zlosť a odvahu. Ironicky sa usmial a odišiel preč. Dušan si pritúlil sestru k sebe. Až vtedy sa upokojila.
Chlapec sa v zime na chatu nevrátil. Ostal radšej doma, s malou, prestrašenou sestričkou.
Prvý týždeň po prázdninách prebehol pokojne. V sobotu sa Dušan vybral so spolužiakmi, s ktorými bol na chate v Nízkych Tatrách, na plaváreň. Chalani s radosťou poskákali do vody.
"Hej vy tam, čo to znamená?" začuli nahnevaný plavčíkov hlas. "Ešte raz a vyhodím vás odtiaľto ." Dušan priplával k okraju bazénu.
"Prepáčte, už to nespravíme." Asi po dvadsiatich minútach Michal zahlásil:
"Fíha, to sú ale kočky!" Kamaráti sa pozreli na lavičku. Sedeli tam tri dlhonohé pätnásťročné krásavice. Dievčence sa k šantiacim chlapcom ihneď pridali. Po návšteve plavárne si mládež zašla do kaviarne. Čas im rýchlo ubiehal. Michal a Simona si neustále hľadeli do očí. K zastávke sa vybrali všetci spolu. O pár minút sa Simona pritisla k Michalovi a bozkom sa s ním rozlúčila.
"Tak teda zajtra o štvrtej." O chvíľu sa aj mládenci dočkali svojho autobusu.
"Boli sme v Lunaparku," informovala Gabika brata, len čo vyšli z bytu jej kamarátky. "Andrea má takých perfektných rodičov!" Dušan si vzdychol. "Aj my sme mali. Teda otca..." Zbadajúc slzy v Gabikiných belasých očiach, viac nepokračoval. Aj nedeľa prebehla v poriadku. Bez maminých urážok a otčimových výtržností. No ďalší deň sa súrodenci zobudili do osudného pondelka.

Vlak a strach - 5. časť

1. listopadu 2005 v 22:09 | Anjika
pôvodný názov je Osudný vlak
Gabika, vypočujúc si strašnú informáciu, sa nahlas rozplakala. "Okamžite prestaň vyvádzať," prikázala jej matka. Potom sa obrátila k synovi. "Po obede umyješ riad a povysávaš celý byt!" Chlapec nereagoval. "Si hluchý?" skríkla žena nahnevane. Dušan na ňu pozrel a ona zbadala na jeho tvári stopy smútku.
"Čo sa stalo?" spýtala sa.
"Videl som vlak," začal syn vysvetľovať. "Ale nie skutočný…" Zuzana už viac zvedavá nebola. Poriadne mu vynadala a vlepila silnú facku.
"Prestaň ma otravovať s takými nezmyslami!" dodala na záver.
Večer si zapla televízne noviny. Hneď prvá správa informovala o vykoľajenom vlaku a o niekoľkých ľudských obetiach...
Na začiatku pohrebu sa deti držali. Stálo ich to však obrovské množstvo síl. Pri vkladaní truhly do čerstvo vykopanej jamy Gabikino srdiečko nevydržalo a z belasých očí jej vytryskli slzy. Dušan pohreb pretrpel mlčky, držiac sestričku v náručí.
Prvý augustový deň pobalil svoje a Gabikine veci do cestovných tašiek a obaja sa pobrali k stanici.
Starých rodičov našli sedieť na dvore. Dedko čítal noviny, babka sa venovala vyšívaniu. Všetci sa srdečne zvítali a vošli do chalupy.
"Kde máte mamu?" chcela vedieť babka.
"Nechcela sem prísť," odvetil vnuk. "Vraj sa tu nudí. A my jej predsa nemôžeme rozkazovať." Zrazu sa z dvora ozval štekot. Deti vybehli za zvukom. Psík na nich radostne skočil a Gabiku takmer prevalil. Po naháňačke v záhrade sa súrodenci vybrali na prechádzku. Pred kostolom stretli Adama.
"Martin a Miro sú na dovolenke v Grécku," nezabudol ich kamarát informovať. "Budú tam dva týždne."
Vďaka slnečnému počasiu trávili deti veľa času pri jazere a na dvore. Gabika sa za niekoľko dní naučila celkom slušne plávať. V polovici augusta sa Martin s Mirom vrátili. Potom odcestoval na dovolenku Adam s rodičmi. Deti darmo čakali telefonát od mamy. Po týždni od príchodu na dedinu jej skúsili zavolať. Namiesto maminho živého hlasu počuli iba odkazovač. Celých desať dní. Zuzana si užívala na pláži v Španielsku. A vôbec ju netrápilo, že o tejto dovolenke deti dopredu neinformovala a tie majú o ňu obavy.
Konečne sa dočkal vytúženého spojenia. Slušne matku pozdravil a chcel pokračovať. No mama reagovala arogantne. Preto už nič nepovedal a sklamaný zložil slúchadlo.
Po návrate do Bratislavy čakalo súrodencov ďalšie sklamanie. Dušan odomkol byt a v predsieni uvidel mužské topánky. Tmavohnedé sandále so zlatými sponami. Z obývačky začul nejaké hlasy. Nazrel dovnútra a zbadal neznámeho muža, zhovárajúceho sa s matkou. Po chvíli sa návštevník obrátil a chlapcovi prešiel po chrbte mráz. Muž si znova mládenca premeral. Prenikavými, zelenými očami. Chlapec jeho pohľad nevydržal a odbehol do detskej izby. Ani Gabike sa návštevník nepáčil. Zuzana sa o pocity svojich ratolestí nezaujímala. Odišla s priateľom do centra mesta a domov sa vrátila počas tmavej noci.
Po mesiaci sa konala svadba. Ženích mal vďaka zamestnaniu v zahraničnej firne výborný plat a tak mohla byť vystrojená veľkolepá hostina. Stoly sa prehýbali pod množstvom fliaš s lahodnými nápojmi a pod bohatým výberom jedál. Okrem mnohých iných hostí prišli na svadbu mamine kamarátky a brat ženícha Romana s atraktívnou manželkou. Dušan pozval na oslavu aj starých rodičov. Tí však kvôli sklamaniu odmietli.
Spočiatku sa otčim snažil správať k deťom láskavo a zobral ich spolu s manželkou na dovolenku do Švajčiarskych Álp. Deti strávili množstvo času v prírode a objavovali krásy hôr. No stále sa nevedeli zbaviť smútku. Gabika zaspávala s uslzenými očami a Dušan sa strhával zo sna. Rodičov čerstvý vzduch nelákal. Radšej sedávali v baroch a kaviarňach.
Dušanova predtucha sa splnila v jeden sychravý novembrový večer. Presne v deň jeho narodenín. Za oknami šumel dážď a hustá hmla nedovoľovala vidieť ani na desať krokov. Ulica vyzerala ako vymretá. Len občas po nej prefrčalo auto so zapnutými svetlami. Gabika sedela v detskej izbe, so spievajúcou bábikou na kolenách a česala jej vlásky. Pritom si pospevovala akúsi pesničku. Brat pozeral v obývačke film na videu. Napínavú kriminálku, v ktorej hral jeden z jeho obľúbených hercov. Dej práve vrcholil. Na scéne sa objavila záporná postava, chystajúca sa na posledný útok. Vzápätí vbehli do budovy policajti. A zrazu...Dážď za oknami zosilnel. Kdesi v diaľke zahrmelo. Chlapec vyskočil z kresla a pozorne skontroloval všetky okná. Znova vošiel do obývačky.
"Ja ti ešte ukážem, pubertiak!" začul otčimov hlas. On sa už vrátil? čudoval sa Dušan. Vôbec som ho nepočul prichádzať. Zadíval sa na obrazovku. Namiesto hlavného hrdinu zazrel vyškierajúceho sa otčima "Budeš ma poslúchať, lebo inak..."pokračoval Roman. Do chlapcovej duše sa vkradol strach.
"Okamžite prestaň!" skríkol. V tej chvíli halucinácia zmizla a dej pokračoval. No Dušana už nezaujímal jeho koniec. Vypol video a vošiel do detskej izby.
"Ponáhľaj sa, musíme odtiaľto preč," oslovil sestru.
"Ešte sa chvíľu chcem hrať," odvetila Gabika. Vidiac bledosť v bratovej tvári, bábiku odložila. Deti sa začali rýchlo obliekať a obúvať. Chlapec si už zaväzoval šnúrky na topánkach. Zrazu začul dupot nôh po schodoch. Pozrel na sestru. Stála pri skrini a pery sa jej mierne pohybovali. Jemne ju chytil za ruku a pohladil po líci. Bola studenú ako snehová kráľovná. Zvuk dupajúcich nôh skončil pred dverami bytu. Nasledovalo štrngotanie kľúčov. Vyľakané deti utiekli do obývačky a Dušan zamkol jedny dvere. Druhé už nestihol... Roman sa do izby vrútil rýchlosťou blesku. S nedopitou fľašou rumu v pravej ruke.
"Zmizni odtiaľto, ty gauner!" zrúkol na poblednutého chlapca. Dušan sa ani len nepohol. Romanova agresívnosť sa stupňovala. "Ja ti ešte ukážem, ty pubertiak!" Zrazu zbadal nádhernú porcelánovú misu, pamiatku na nebohého otca. Schmatol ju.
"Prosím nie, to nesmiete!" skríkol chlapec rozhorčene. Roman bol v tej chvíli omnoho agresívnejší. Pohľadom, plným zlosti, si opovážlivca premeral. Ten ustúpil zopár krokov.
"Budeš poslúchať, lebo inak..." A porcelánová misa sa rozletela na márne kúsky. Pri chlapcových nohách ostali ležať črepy s nezábudkami a fialkami. Zalial ho studený pot. Dobre, že Gabike sa podarilo odtiaľto vykĺznuť, vydýchol si v duchu. Otčim pokračoval v slovnom prejave. Vzápätí nasledovala silná facka. Dušan si chytil boľavé líce a ušiel do detskej izby. Nič nemusel sestre vysvetľovať. Súrodenci si vpadli do náručia a sestra sa rozplakala.