Říjen 2005

Vlak a mračná - 4. časť

31. října 2005 v 21:13 | Anjika
Ahojte všetci, dnes vám ponúkam ďalšiu časť jedného príbehu.
"Nebuď drzý, sopliak!" Dušan, ešte stále bledý v tvári, sa vrátil na pôvodné miesto. V jeho duši panoval veľký strach. Čo ak nestihne zabrániť nebezpečenstvu? Ľudia stále postupovali dopredu slimačím tempom. Rýchlo domov! Zavelila znova Dušanova predtucha. Vonku bolo plno snehu, miestami sa šmýkalo, no Dušan na to nedbal. Upaľoval ako o dušu. V predsieni sa rýchlo vyzul - topánky pritom odleteli do stredu miestnosti - a vošiel do detskej izby.
"Už som tu," objal sestričku, sediacu na koberci. Tá sa mu schúlila do náručia a onedlho bol jeho pulóver mokrý od sĺz.
"Ruku máš v poriadku ?" spýtal sa brat po chvíli. "Vieš, zdalo sa mi..." Gabika mu ruku ukázala.
"Okamžite k lekárke!" rozhodol Dušan a pomohol nešťastnému dievčatku s obliekaním. Krabička zápaliek ostala ležať na koberci. Pred ordináciou zosmutnela Gabika ešte viac. Lekárka v ten deň popoludní neordinovala. A popálená ruka tak strašne štípala! Vtom súrodenci začuli trúbenie auta. Bleskovo sa otočili za zvukom. Za volantom sedel otec.
"Ide sa do nemocnice," povedal po vypočutí si nepríjemnej správy. Večer sa opäť snažil manželke dohovoriť. Vidiac pohŕdavý výraz v jej tvári si uvedomil, že si len ničí hlasivky. Jeho pokojná povaha však zabránila poriadnemu hnevu.
Gabikina ruka sa zahojila bez problémov. Lenže o pár mesiacov ukázal osud súrodencom skutočne pekelnú tvár.
Prvú júnovú sobotu sa konala oslava Gabikiných narodenín. Štvorročné dievčatko veľmi potešil vytúžený darček. Nádherná spievajúca bábika v ružových šatôčkach.
Hrejivé slnko zlákalo rodinu do prírody. Na Železnej studničke stretla Gabika kamarátku zo škôlky. Dievčence pobudli najprv na hojdačkách, zopár minút v pieskovisku, až nakoniec ich zlákali kamenné šmykľavky. Dušan sa chvíľu venoval golfu, no tento šport ho príliš nezaujal. Unudený sa vrátil k otcovi, sledujúcemu baviace sa deti. Mama hneď po príchode nastavila tvár slnečným lúčom a ostatných ľudí si vôbec nevšímala. Cestou domov sa stavili v cukrárni.
"Od pondelka idem na týždennú služobnú cestu," oznámil im Karol a odkrojil si kúsok ovocného zákusku. Tri páry očí na neho zvedavo pozreli. "Pôjdu tam aj šéf a kolega z vedľajšej kancelárie. "Daj na sestru pozor," obrátil sa k synovi. Chlapec súhlasne prikývol a pousmial sa. Počas tohto rozhovoru ešte nič netušil.
Prvý pracovný deň nastúpil otec do auta a vydal sa smerom k Banskej Bystrici. O pol tretej prišiel Dušan pre sestru do škôlky. Tá už na neho netrpezlivo čakala. V šatni, ktorej steny boli ozdobené obrázkami rozprávkových postavičiek. O hodinu začal v televízii výborný program pre deti, ale Gabiku vôbec nezaujal.
"Chýba mi otec," povedala smutne, sediac v kresle.
"Aj mne," priznal sa Dušan, ale v nedeľu sa určite vráti. O svojich slovách bol stopercentne presvedčený.
Nedeľu predpoludním strávili súrodenci znova na Železnej studničke. Gabiku ihneď zlákali šmykľavky a preliezačky. Deti sa na čerstvom vzduchu poriadne vybláznili, no po troch hodinách nastal čas návratu domov. A v trolejbuse to zrazu začalo. Dušan zbledol a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Pred sebou videl dlhý vlak, uháňajúci obrovskou rýchlosťou. Zavrel na chvíľu oči a strašný obraz zmizol.
"Čo ti je?" vyzvedala sa Gabika.
"Mám zlé tušenie, niečo sa deje s otcom," odvetil brat. Teraz aj ona pocítila strach a v očiach sa jej objavili slzy. Zo žiaľu ich prebral akýsi rachot a hlas šoféra:
"Všetci vystúpte, trolejbus je pokazený!" Na zastávke mladého chlapca opäť strašili zrakové vízie uháňajúceho vlaku. Všetci ľudia na neho zvedavo pozerali, niektorí si pritom neodpustili duchaplné poznámky. Akási žena podišla k nemu bližšie.
"Chlapče, si v poriadku?"
"Nechajte nás prosím," odvetila namiesto neho Gabika. O krátky čas vízie zmizli a chlapec zbadal telefónnu búdku.
"Poď," oslovil sestru, "zavoláme otcovi do hotela." S nádejou vytiahol z ruksaku kalendár s telefónnymi číslami. Rýchlymi krokmi sa priblížili k búdke. Tu ich čakalo sklamanie. "Prístroj je pokazený," prečítal Dušan nahlas. Gabike sa v očiach zaleskli slzy, ktoré jej vzápätí skĺzli po tvári. A po nich ďalšie, obrovské množstvo slaných kvapiek. Dušanovi sa ju dlhý čas nepodarilo utíšiť. Cesta domov im trvala takmer celú večnosť. Konečne vystúpili a rýchlo prešli cez cestu k domu. Lenže chlapec nemohol nájsť kľúče.
"To nám ešte chýbalo! Čo ak som ich stratil?" vykríkol zúfalo a buchol päsťou do steny. Ruka našťastie silný náraz vydržala. Ani pri druhom hľadaní nemal úspech. Nazlostený vysypal všetky veci z ruksaku na zem a konečne mohol odomknúť. V predsieni sa nevyzul, ponáhľal sa do obývačky k telefónu. Trasúcou sa rukou zdvihol slúchadlo. Od vytočenia čísla ho vyrušil mamin hlas.
"Pred pol hodinou telefonoval otec," informovala syna, stojac vo dverách do kuchyne. "Pricestuje vlakom, lebo auto je pokazené. Ak chceš, choď ho čakať na stanicu vo Vinohradoch. Dnes o piatej." Chlapca oblial studený pot a slúchadlo mu vypadlo z ruky.

Vlak a mraky - 3. časť

30. října 2005 v 19:21 | Anjika
Dnes vám ponúkam tretiu časť príbehu s pôvodným názvom Osudný vlak.
Myšlienky, plné výčitiek, mu dlho zabraňovali v spánku. Prečo sa mi tá predtucha neobjavila už včera? Mohol som Adama varovať! Okolo deviatej ho zobudili známe mužské hlasy. Znova skúsil zadriemať, no zvedavosť zvíťazila. Zbehol nadol vŕzgajúcimi schodmi. V kuchyni zbadal otca a nešťastného suseda z hornej chalupy.
"Adam leží v nemocnici, zrazila ho motorka," oznámil hnedookému chlapcovi. Ten mierne zbledol. Šiesty zmysel ho ani teraz neoklamal.
Rodina z Bratislavy ostala na dedine ešte dva týždne. V tom čase Dušan a bratia z vedľajšej chalupy niekoľkokrát navštívili kamaráta v nemocnici. Adam sa zo zranení našťastie rýchlo zotavoval.
"Dobre, že sa mi tá predtucha nesplnila úplne," povedal chlapec pri odchode. Babka ho pohladila po vlasoch a odprevadila hostí k bráne. Aj Andy sa s nimi rozlúčil. Smutným kňučaním a zvesenými ušami. Starý otec ostal sedieť v prútenom kresle, masírujúc si boľavé nohy.
"Ahoj a zase vo štvrtok," pozdravil Dušana v posledný septembrový večer na autobusovej zastávke kamarát z tréningu. Dušanovi už začínalo byť chladno a tak pridal do kroku. Konečne doma! pomyslel si. Strčil kľúč do vchodovej zámky a zrazu...Od školského plota začul hlasné vzlyky. Obrátil sa. A uvidel malé, plavovlasé dievčatko. To po chvíli zmizlo. Vyparilo sa priamo pred Dušanovými očami. Už mám zase vidiny! uvedomil si Dušan. Onedlho sa nariekanie ozvalo z druhej strany cesty. Chlapec podišiel k dievčatku celkom blízko. Zrazu sa ocitol na ulici úplne sám.
"Budeš mať sestričku," ozval sa jeho vnútorný hlas. Budeš pre ňu jedinou záchranou!" Dušan vybehol hore schodmi a ihneď otcovi zvestoval zvláštnu udalosť.
"Aké meno dáme našej dcérke?" spýtal sa Karol manželky, keď sa vrátila od susedky. Zuzana na neho prekvapene pozrela.
"Áno, čakám dieťa," odvetila, ale nie som veľmi nadšená. Ale odkiaľ o tom vieš? Veď som ti o tom zatiaľ nepovedala.!" Vtedy sa k slovu dostal Dušan. Jeho rozprávanie sprevádzal dlho očakávaný dážď, šumiaci za zatvorenými oblokmi.
Malú Gabiku si otec so synom hneď obľúbili a s nadšením sa o ňu starali. Zuzana, napriek mnohým sľubom, venovala dcérke málo času. Voľné chvíle prežívala radšej v kaviarňach s priateľkami.
Aj ďalšie prázdniny trávila rodina na dedine u starkých. Chlapec z mesta sa znova stretol s dedinskými kamarátmi a obdivoval šikovnosť starého otca pri práci s drevom. Občas povozil sestričku v kočíku po dedine. Vždy sa pri ňom pristavila nejaká zvedavá susedka. Ďalšie obdobie ubehlo ako voda. Raz v nedeľu sa Dušan prebudil do sychravého novembrového rána. Natiahol si papuče a vošiel do kuchyne.
"Všetko najlepšie k narodeninám, nech sa splnia tvoje želania," zapriali mu otec s mamou. A podali mu úhľadne zabalené darčeky. Chlapec ich okamžite rozbalil. V jednom boli ukryté vytúžené biele tenisky. Potom zapálil na čokoládovej torte všetkých jedenásť sviečok.
Po obede, napriek nepeknému počasiu, sa rodina vybrala na prechádzku k Dunaju. Oslavu ukončili obedom v útulnej reštaurácii. Zuzanino správanie sa k dcére a k synovi sa na nejaký čas zlepšilo. Chlapca táto nečakaná zmena potešila. No už po niekoľkých dňoch začala mama znova navštevovať s priateľkami kaviarne a svojim deťom sa takmer vôbec nevenovala.
"Od budúceho týždňa nastupujem znova do práce," oznámila v ktorýsi neskorý augustový večer, po troch rokoch od Gabikinho narodenia. A položila na stôl otvorené noviny. Na ich pravej strane sa vynímal inzerát, vyznačený červenou fixkou. Zamestnala sa ako čašníčka v reštaurácii. Jej malá dcérka musela preto začať chodiť do škôlky.
"Nebuď smutná," vraví otec dievčatku v šatni. "Popoludní pre teba prídem." Gabika sa hodila otcovi okolo krku a potom sa rozlúčila s bratom. Objala tiež matku - avšak bez odozvy. Karol si robil o dcéru zbytočné starosti. Plavovlasá dievčinka si na nové prostredie okamžite zvykla.
"To je ale super," vykríkla, len čo sa po poobedňajšom spánku ocitla na dvore. Na mieste, plnom stromov, hojdačiek a preliezačok. Nahlas zatlieskala a spolu s dvoma nezbednými chlapcami sa rozbehla k pieskovisku. Učiteľka všetky deti pozorne sledovala. Asi po štvrťhodine začula telefón a vošla do budovy. Kolegyňa, zhovárajúca sa s nejakou mamou, si decká nevšímala. Musím to využiť! napadlo malej nezbedníčke a rozbehla sa k obrovskej preliezačke. Stúpla na prvý schodík, potom na druhý. Už bola takmer v polovici.
"Zdolám ťa, ty obor," prihovárala sa kovovej konštrukcii.
"Okamžite choď dole," zastavil ju prísny učiteľkin hlas.
O hodinu Gabika zbadala otca. Kráčal rezkými krokmi, s nákupnou taškou v ruke. Prerušila hru na schovávačku a pribehla k plotu.
"Ahoj tati," zakričala, "mám toľko nových zážitkov!" V šatni ho vôbec nepustila k slovu. Cestou domov sa stavili v obchode. Otec vložil do nákupného vozíka aj skvelú mliečnu čokoládu.
"Je pre teba a pre Dušana," povedal usmiatej dcérke. "Ale dostanete ju až po večeri."
Ďalšie týždne objavila zvedavá hrdinka v škôlke množstvo tajomstiev. Jej neskrotná povaha dávala učiteľkám dosť zabrať.
Jeseň skončila a príroda sa uložila k zimnému spánku. Konečne prišiel túžobne očakávaný Štedrý deň. Škoda, že ani tento rok nesneží," pomyslel si Dušan krátko po prebudení.
"Perfektné!" vykríkol, len čo pozrel z obloka. Ulica, prikrytá bielou perinou, vyzerala rozprávkovo. Po výdatných raňajkách sa vrátil detskej izby. Gabika ešte spala, objímajúc plyšového macka. Chlapec si potichu vzal z predsiene lyže a nechal rodičom stručný odkaz.
O pol šiestej si všetci sadli k pekne prestretému stolu.
"Ty si ale babráčka!" skríkla Zuzana na dcérku, keď tá nechtiac zašpinila obrus. Troma kvapkami kapustovej polievky. Gabika zdvihla oči od taniera.
"Prepáč, mami." A opäť sa venovala jedeniu. Otec udalosť nekomentoval. Veď načo sa hádať na Štedrý večer? A okrem toho - musí dávať pozor, nech neprehltne kosť z výborného kapra. Po večeri odišiel do obývačky. Vzápätí v byte zaznel prenikavý zvuk zvončeka.
"Darčeky sú tu," potešila sa Gabika a utekala k ozdobenému stromčeku. Cez prázdniny sa Dušan venoval svojej sestričke omnoho viac. Vo sviatočné dni sa k ich sánkovaniu a guľovačke pridal otec. Vtedy prežívali skvelé chvíle.
Sviatky rýchlo prešli a otec musel ísť znova do roboty. Mama mala ešte jeden deň voľna.
"Choď do obchodu," prikázala popoludní synovi, obdivujúcemu Gabikin obrázok. Dušan poslúchol. Vo chvíli, keď vstúpil do predajne, zazvonila matka pred susedkinými dverami. Jej malá dcérka ostala v byte sama. Dušan vložil syry do košíka a postavil sa k jedinej fungujúcej pokladni. Na koniec dlhého pomaly sa posúvajúceho radu. Zrazu zbledol a zalial ho studený pot. Podišiel celkom blízko k pokladni a oslovil staršieho muža.
"Pustite ma prosím, veľmi sa ponáhľam." Muž na neho prísne zazrel.

Mraky nad vlakom - 2. časť

29. října 2005 v 12:16 | Anjika
Práve ste si otvorili druhý diel článku so skutočným názvom Osudný vlak.
Po krátkom čase zastavil otec na odpočívadle. Dušan mal pravdu - čo ak by sa tá nehoda stala práve im? Vystúpil z auta, napil sa ovocného čaju a chvíľu sa poprechádzal. Potom si znova sadol za volant a rodina pokračovala v ceste.
Starká návštevu radostne privítala a zaviedla ju do chalupy. Na prútenom kresle pred kozubom sedel starý otec, čítajúci noviny.
"Vitajte u nás," pozdravil. "Prepáčte, že som vám nešiel oproti, ale nohy mi už dobre neslúžia." Svedok jeho slov, drevená palica s ohnutou rúčkou, bol opretý o prútené kreslo. Chlapec s otcom podišli k starkému. Srdečne ho objali a vrátili sa do auta. Cestou k domu sa k nim pridalo fľakaté šteňa, vrtiace chvostom. Dušan si vybalil veci z cestovnej tašky, schmatol veľkú loptu a už ho v podkrovnej izbičke nebolo. Ponáhľal sa na dvor za psíkom.
"Volá sa Andy," zakričala babka z okna.
Rodičia zatiaľ oddychovali. Po chvíli zacítili lákajúcu vôňu a začuli hlas starkej:
"Pozývam vás na hostinu, upiekla som orechovú štrúdľu." Muž zbehol do kuchyne.
"Idem pre Dušana," oznámil matke, stojacej pri sporáku. Spotený a usmiaty chlapec si sadol ku stolu.
"Choď sa najprv umyť!" napomenul ho otec. Dušan vstal zo stoličky a odišiel do kúpeľne. Štrúdľa chutila vynikajúco. To potvrdila aj Zuzana, ktorá spočiatku odmietala zjesť čo i len jeden kúsok. Po večeri sa starý otec posadil do svojho obľúbeného kresla.
"Zahrajme si karty!" navrhol synovi a vnukovi. Obaja súhlasili Ďalší deň po raňajkách sa chlapec z mesta rozhodol navštíviť dedinských kamarátov. Priblížil sa k susednej chalupe a nahlas zapískal. Odpoveďou bol silný brechot psa zo zadnej časti dvora.
"Hľadáš Martina s Mirom?" začul za sebou zvedavú otázku. Obrátil sa a uvidel ďalšieho kamaráta, sediaceho na bicykli.
"Išli do mesta nakupovať - celá rodina," informoval ho Adam. Dušan sa vrátil do chalupy pre bicykel a o pár minút boli chlapci pri jazere. Obaja vedeli veľmi dobre plávať. Po obede sa k jazeru vybrali aj s bratmi Martinom a Mirom. Júlové slnko zlákalo na pobyt pri vode takmer všetkých obyvateľov dediny.
Tiež ďalšie dni sa Dušan venoval plávaniu, prechádzkam v blízkom lese, hraniu sa s fľakatým psíkom. Vďaka čerstvému vzduchu získala jeho vyblednutá tvár zdravú farbu. Bolo to pokojné obdobie. Žiadne útočiace komáre, žiadny nečistý vzduch. Dokonca jeho mama - čo Dušana príjemne prekvapilo - nemala voči nemu jedinú zlú poznámku. Možno sa chce zmeniť, pomyslel si jedného večera a ľahol si do postele. Čierno-biely Andy vtedy už dávno spal. V drevenej psej búde, s veľkou slepačou kosťou po pravom boku.
Ráno chlapca zobudili muzikanti, hrajúci v jeho žalúdku. Zbehol do kuchyne. Starká stála na rebríku a upratovala hornú policu.
"Pomôžem ti," ponúkol sa.
"Budem veľmi rada," súhlasila babka. "Ale najprv sa choď najesť."
Pri práci mu starká rozprávala o nedávnom krupobití, počas ktorého jej zahynulo niekoľko sliepok. A tiež o oslave Veľkej noci. Dušan ju mlčky počúval. "Bola to najzábavnejšia šibačka v celom okolí za posledných desať rokov. Po dedinách chodili..."
"Prestaň prosím, ja to už nevydržím!" skríkol chlapec a zakryl si obe uši. Na chvíľu stratil rovnováhu. Našťastie nespadol. No fľašu kyslých uhoriek udržať nevládal. S rachotom dopadla na kamennú dlážku. Lesklé črepy svietili v miestnosti ako nešťastné otázniky. Dušan si aj naďalej zapchával uši a z úst sa mu drali prosebné slová: "Nechoď tadiaľ, vráť sa, spomaľte prosím!" Nepríjemný zvuk rachotiaceho motora však neprestával. Pomaly zliezol z rebríka.
"Je mi to tak strašne ľúto," ospravedlnil sa starkej. "Lenže zase som mal akúsi predtuchu. Jedná sa o môjho kamaráta..." Svoje vysvetľovanie nedokončil. Cítiac, že do očí sa mu tisnú slzy, odbehol do predsiene. Po návrate všetok neporiadok dôkladne pozametal. Stará žena sa na vnuka nehnevala. Celkom opačne sa zachovala Zuzana, sledujúca dej.
"Také nešikovné decko som v živote nevidela. Pozri, čo si spôsobil!" Zúrivý krik okamžite prebral jej manžela, oddychujúceho v podkrovnej izbe.
"Prepáč mi tati," ospravedlnil sa Dušan. "Ale vo chvíli, keď som držal pohár, sa mi niečo zazdalo... Adamovi sa stane voľačo strašné!" Nečakajúc na spätnú reakciu, vybehol na dvor. Tam našiel svojho zvieracieho kamaráta. Obaja sa vybrali k Adamovej chalupe. Napriek hlasnému zvoneniu nikto neotváral. Dušan si smutne vzdychol.
"Adamovi sa stane nešťastie," prihovoril sa psíkovi. "A neviem, či ho prežije." Andy mu pozrel do zaslzených očí a chápavo zakňučal.
V to popoludnie nešiel Dušan plávať. "Necítim sa dobre," vysvetlil kamarátom, ktorých stretol pri obchode so zmiešaným tovarom. Potom vykročil k Adamovej chalupe. No ani teraz mu nikto neprišiel otvoriť.
Nešťastný chlapec sa takmer nedotkol večere. Sediac mlčky pri stole, prelieval polievku z lyžice do taniera. To zopakoval niekoľkokrát, až kým jeho mame nepraskli nervy. Manželovi sa ju našťastie podarilo zmierniť.
"Len sa nerozčuľuj, zje to neskôr," poznamenal. Vzápätí na syna pozrel. Bol bledý sťa krieda. Teraz alebo nikdy! povedal si a napriek slabosti vstal zo stoličky. S nepríjemným hrmotom. Lyžica mu vypadla z ruky a zašpinila vyšívaný obrus. Dušan na to nedbal a upaľoval na horný koniec dediny.
"Kde je Adam?" dozvedal sa od fúzatého muža, ktorý mu prišiel otvoriť. Po vypočutí si informácie sa rozbehol k jazeru. Kamaráta tam nenašiel. Kdesi v diaľke zarevala motorka…

Mračná nad vlakom 1. časť

28. října 2005 v 18:08 | Anjika
Milí priatelia, toto je môj pokus o napínavý a zároveň ľudský príbeh. Možno si nájde cestu k vašim srdciam. Dnes vám ponúkam prvú časť tohto diela. Správny mázov poviedky je Osudný vlak.
Z belasej oblohy sa usmievalo letné slnko. Jeho žiarivé lúče prebúdzali prírodu k životu a lákali k vode. Lenže Dušan, desaťročný hnedooký chlapec, nešiel plávať. Pochutnal si doma na skvelom obede, upratal svoju izbu a upaľoval na tréning. Blížiac sa k autobusovej zastávke si spomenul: Veď mám ísť do obchodu! V potravinách nebolo takmer ani nohy a tak príchod do telocvične stihol. Keď sa vracal domov, slnko už zapadalo a otravovali ho nepríjemné komáre. Chlapče, sme hladné, bzučali mu pri ušiach. Nahnevanému Dušanovi sa podarilo zopár komárov odprevadiť zo sveta. Ostatné sa nevzdali. S hlasným bzučaním prenasledovali chlapca, až kým ten nezmizol v bráne.
"Dobrý večer," pozdravil rodičov. Otec Karol privítal syna s radosťou.
"Ty ale vyzeráš," zalomil rukami. "Dám ti niečo proti alergii." Chlapec zapil podávaný liek a pozdravil mamu, čítajúcu v obývačke módny časopis. Chcel pokračovať v monológu, ale mamin podráždený hlas ho zastavil.
"Teraz ma neotravuj!" Dušan zaťal pery a pobral sa do kuchyne.
"Tie dvojky na vysvedčení byť nemuseli," dohováral mu otec, natierajúci si syrom krajec čerstvého chleba. "Dúfam, že ďalší rok v učení pridáš." O hodinu si vysvedčenie pozrela aj Zuzana, jeho tridsaťročná mama. A chlapec od nej opäť dostal hubovú polievku.
"Si úplne nemožný!" nadávala. "To vysvedčenie je otrasné. Hanbím sa za také decko! Veď z teba nič poriadne nevyrastie! Ničíš mi život..."
"Zuzana, to stačí!" zastal sa ho otec. "To ty sa o nášho syna nestaráš! Večne len vysedávaš v kaviarňach! Kedy si mu naposledy dala najavo, že ho máš rada?"
"Nikdy a ani to odo mňa nečakaj. Neznášam to otrasné decko!" Nahnevane buchla dverami. Obraz so zimnou prírodou nevydržal a spadol na ustlatú posteľ. Otec pohladil syna po vlasoch a privinul si ho k sebe.
"Netráp sa," šepkal. "Predsa vieš, že pre mňa veľa znamenáš." Až teraz sa Dušan rozplakal. Potok sĺz zamočil otcovi takmer novú košeľu.
"Som slaboch, nemal som takto reagovať," vzdychol si chlapec neskôr. "Lenže ja to už nemôžem vydržať! Nadáva mi kvôli trom dvojkám!" Otec ho pohladil po mokrom líci.
"Idem sa s mamou porozprávať."
Po chvíli sa Dušan upokojil.

Smutne si vzdychol a začal si baliť cestovnú tašku. Zuzanu, pozerajúcu na hviezdu oblohu, manželove dohováranie vôbec nemrzelo. Karol pokrútil rozhorčene hlavou.
"Dúfam, že sa niekedy zmeníš!" No Zuzana ani teraz neodvetila.
Ďalšie ráno rodina vstala pred východom slnka.
"Dušan, pomôž mi prosím odniesť veci do auta," požiadal Karol syna po raňajkách. Onedlho bola ich červená škodovka naprataná cestovnými taškami. Vtedy prišla na parkovisko Zuzana. S nápadným účesom a čerstvo nalakovanými nechtami. Karol naštartoval a prešiel zopár kilometrov. Zrazu zaznela zo zadného sedadla otázka:
"Tati, zobral si karty?" Oslovený mierne pribrzdil.
"Zabudol som, vrátime sa pre ne." Zuzana rozhodnutie ofrflala. Keď ulicu ožiarili lúče vychádzajúceho slnka, bol Dušan s kartami naspäť. Onedlho ho premohla únava. Kvôli prebdenej noci, keď mu v hlave hučali matkine slová:
"Si úplne nemožný! Hanbím sa za také decko! Ničíš mi život!"

Zavrel oči a zaspal. Jeho pokojný sen trval vyše hodiny. V aute vládlo úplné ticho. Otec, sediaci za volantom, pozorne sledoval diaľnicu. Mama sa venovala lúšteniu krížoviek. Zrazu Dušan v sne čosi zazrel... A začul nepríjemné zvuky, náreky trhajúce srdce. Prudko sa striasol, otvoril oči a prestrašene povedal:
"Tati, nechoď popri Piešťanoch! Videl som vo sne dopravnú nehodu!" Mama hneď zareagovala:
"Hm, náš synček má šiesty zmysel. Aké zázračné dieťa!" Dušan si tieto slová vôbec nevšímal a pokračoval:
"Videl som jedno nákladné a osobné auto a motorku. A tiež zranených ľudí. Ale neviem presne - či sa tá strašná vec už stala, alebo hrozí práve nám."
"Nemusíš sa báť, dám dobrý pozor," snažil sa otec upokojiť prestrašeného syna. Matka na Dušanovo upozornenie viac nereagovala. Krížovky sa jej zdali omnoho zaujímavejšie Pred Piešťanmi museli spomaliť. Na diaľnici sa tiahla dlhá kolóna vozidiel.
"Takže - už sa to stalo," prerušil chlapec mlčanie. Vtom sa rodine naskytol tragický pohľad. Takmer úplne zničený Fiat a nákladné auto s oškretou karosériou a rozbitými svetlami. Vedľa ležala rozmlátená tmavozelená motorka. Lekári, privolaní na pomoc, naložili zranených do sanitky a rýchlo opustili miesto nehody. Zvedavci sa začali postupne vracať do svojich áut. Na sivej vozovke ostali kúsky skla a červené kvapky krvi, pripomínajúce výkričníky.

Kvetinka 1. časť

20. října 2005 v 22:29 | Anjika
V to jarné predpoludnie sedela Ivana na posteli vo svojej izbe a počúvala vtáčí spev. Teraz jej však čvirikanie roztopašných vrabcov nezlepšilo náladu. Smutne si vzdychla a vošla do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla sa zľakla. Hľadelo na ňu dievča s popolavou pokožkou a tmavými kruhmi pod očami. Pleťová voda Ivankinu detskú tvár osviežila.
"Dobré ráno a dobrú chuť," zapriala rodičom a sadla si ku stolu. Raňajok sa však nedotkla. Ani voňavý chlieb z neďalekej pekárne nepovzbudil jej chuťové bunky. A tiež sa - na rozdiel od minulosti, nesmiala na skvelých vtipoch, vysielaných v rádiu. Rodičia veľmi dobre poznali príčinu dcérinho smútku.
"Určite si na bývanie v meste zvykneš Ivanka. A potom sa ti tam bude páčiť," snažil sa otec zlepšiť jej náladu. Napriek tomu zbadal v dcériných očiach slzy. Láskavo ju objal okolo ramien a dopil svoju šálku kávy. Margita sa naopak na mesto tešila. Konečne spozná iný spôsob života! A jej manžel si tam predsa zohnal zamestnanie!
Áno, oteckova práca je veľmi dôležitá, vravela si v duchu tiež Ivana a tak proti odchodu z rodnej dediny neprotestovala. Smutným pohľadom sa rozlúčila s podkrovnou izbičkou a zbehla do záhrady. Pri objatí mocného stromu sa jej po lícach skotúľalo zopár sĺz. Potom nastúpila do auta.

Po niekoľkých hodinách vozidlo zastavilo na preplnenom parkovisku. A Ivana si hneď uvedomila, že jej hrozivé predstavy o živote na sídlisku sa úplne zhodujú s realitou. Ošarpané paneláky, smradľavé odpadky pri kontajneroch, zvyšky psej potravy na zožltnutej tráve, zopár vyschnutých stromov, hustá burina namiesto kvetov. A vzduch presiaknutý sírou! Ivanin organizmus, nezvyknutý na smog, ihneď zareagoval. Silného kašľa sa zbavila až na pohotovosti.
"Bola to prudká alergická reakcia," vysvetlil jej lekár. Vďaka injekcii a predpísaným liekom sa Ivanin stav zlepšil. No úplné zdravie sa jej už nevrátilo.

"Prečo sú ľudia takí ľahostajní? Vôbec im neprekáža, že vyrastajú v zápachu a neporiadku?" spýtala sa otca, ktorý práve v taške hľadal kľúč od vchodu. Zrazu sa v okne na štvrtom poschodí pohla záclona. A onedlho pani Zvedavková, známa plnoštíhla klebetnica, navštívila susedku na prízemí.
Všetky ulice sú tak otrasne špinavé, zistila Ivana ďalší deň. A tí ľudia! Každý sa niekam ponáhľa a má nepríjemne zamračenú tvár! Ivana sa z prechádzku vrátila v neveselej nálade. Vtedy už o nových nájomníkoch vedeli všetci vo vchode. Manželom klebetníc debata o nohavicovom kostýme pani Šalviovej veľmi prekážala. Tie nudné ženské reči bez konca! Potom pokračovali v ohováraní jej muža a slušne vychovanej dcérky.

"Pekný deň Vám prajem," prerušila Ivanina mama ich dôverný rozhovor. "Som Margita Šalviová, vaša nová susedka," podala ruku pani Zvedavkovej. Slabý dotyk prstov a trpký úsmev oslovenej ju vôbec nepotešil. Aj ostatné dámy mali mľandravý stisk rúk. Pohŕdavý výraz v ich tvárach prezrádzal: medzi nami nie si vítaná! K Ivanke, ktorá sa im prihovorila večer, sa zachovali rovnakým spôsobom.
Rovnako v škole sa dievčina cítila osamelo. S chlapcami nenašla spoločnú reč - zaujímali ich totiž najnovšie technické vynálezy - a spolužiačky ju kvôli jej pôvodu úplne ignorovali. Napriek tomu chodievala Ivana do školy rada a so záujmom počúvala výklad učiva. Onedlho sa stala najlepšou žiačkou v ročníku. Prezývka kockatá bifľoška ju vôbec netrápila. Bola hrdá na svoju inteligenciu a šikovnosť v športe - zdedené po otcovi a na kuchárske a krajčírske umenie, ktoré ovládala vďaka mame. Diplom, zavesený nad posteľou, dodával je skromne zariadenej izbičke slávnostnú atmosféru.

Kvetinka v sivom pekle - 2. časť

20. října 2005 v 22:20 | Anjika
Začiatok prázdnin sa Ivanka venovala kvetom na balkóne a pred vchodom a nasávaniu vedomostí. Pri čítaní ju občas rušil nepríjemný hluk z nižšieho poschodia. Nahlas pustený televízor, opitý mužský smiech, nudne monotónna techno hudba. Slušné Ivankine prosby suseda a jeho kamarátov netrápili. A nerešpektovali ani Ivankinho otca, vysokého svalnatého chlapa.

Prvý týždeň prešiel a Ivana stále nemala kamarátky. Spočiatku jej to neprekážalo. Starostlivosť o čistotu paneláku a okolia jej zaberali dosť času. Okrem rodičov, ktorí občas poliali kvety a pozametali pred vchodom, jej nikto nepomáhal. Mnohým bola Ivanina usilovnosť úplne ľahostajná, iní si ťukali na čelo. Hlavne dolný sused. Ten okrem nedôstojných poznámok na Ivaninu adresu s radosťou rozhadzoval odpadky. Hlavne keď sa vracal z krčmy, sprevádzaní primitívnym rehotom svojich podarených kamarátov. Ani v tomto prípade ľudia voči ich konaniu neohradili. Špinu predsa pozbiera tá krpatá dedinčanka, vraveli si medzi sebou. Aj Ivaniným rovesníčkam sa zdala jej snaha skrášliť ulicu smiešna. A tak ju odmietali prijať do svojej dievčenskej partie.
"S tebou sa nebavíme! Choď radšej umyť smetiaky! A aj sa najedz, veď si ako lata," posmievala sa Ivane dcéra pani Zvedavkovej. Dievča, ktorému sa pod tričkom skrývali predčasne vyvinuté prsia. Niektorí chlapci z triedy sa už týchto kopčekov dotkli. A ona sa pri tom koketne a - podľa Ivaninho názoru trochu prihlúplo - usmievala.

Po piatom nevydarenom pokuse získať priateľstvo rovesníčok sa Ivana napriek úsiliu zachovať pokoj zúfalo rozplakala. Ale až v neprítomnosti neľútostných dievčat, za dverami bytu. Vďaka láskavému maminmu objatiu sa bolesť v Ivaninej duši zmenšila.
"Prekáža im, že sa starám o poriadok. Alebo mi vlastne závidia moje vysvedčenie. Veď ony nemali dobré známky..." Mama s dcériným názorom súhlasila.
Od toho dňa Ivana prestala bojovať o ich priazeň. Radšej sa venovala kvietkom pred bránou, ktoré zasadila začiatkom mája. Vďaka nim sa pochmúrne sivé prostredie zmenilo na kvitnúcu pestrofarebnú záhradu.

Niektorí susedia Ivaninu činnosť schvaľovali. Konečne toto sídlisko nevyzerá tak smutne, vraveli si. Lenže svoj názor prejavili iba v okruhu najbližšej rodiny. Nechceli sa stať ďalšími obeťami neľútostných klebetníc.
"Ako nádherne voniate," prihovárala sa Ivana kvietkom, hladkajúc ich zelené lístočky. Jedného augustového večera ju pri tom videla pani Zvedavková. Na druhý deň už takmer celá ulica vedela o ďalšej podivnej vlastnosti mladého dievčaťa.
Neskôr sa v schránke Šalviových objavil prvý list s výsmešným obsahom.
"Nebudeme z toho robiť tragédiu," dohodla sa rodina pri večeri. Ani ďalším dopisom nevenovali žiadnu pozornosť. Ivana však tušila, kto môže byť ich autorom.
"Angelika Zvedavková," prezradila rodičom. "Prepadla zo slovenčiny." Podozrivú dievčinu však nenavštívili.
"Určite ju to po čase prestane baviť," zahlásil Ivanin otec. A skutočne. O niekoľko dní našiel v schránke posledný primitívny list. No o necelý týždeň...
"To je strašné," zhrozila sa Ivanina mama po príchode z práce. Ich v čistote udržiavaná schránka bola plná použitých servítok, obalov od čokolády, nechýbali ani sploštený kelímok od jogurtu. Berta Zvedavková, vracajúca sa z tržnice, sa za Margitiným chrbtom ironicky zaškľabila.
"Zajtra tam aj ja hodím nejaké smeti. A navrhnem to tiež ostatným susedkám. Možno tých dedinčanov konečne vyženieme," tešila sa. "Mala si vidieť ten jej vydesený ksicht ," posmešne ohovárala susedku pred svojou nevzdelanou dcérou Angelikou.
A sused Fero, vulgárny chlap s nízkou inteligenciou, sedel zatiaľ vo svojej obľúbenej krčme.

"Tak to už je vrchol," nahneval sa Michal, keď sa na neho zo schránky vysypali zvyšky zapáchajúceho mäsa a plesnivého chleba. Tento raz neváhal nad návštevou polície ani chvíľu. Príslušník v uniforme spísal krátku zápisnicu a pokračoval v rozhovore s kolegami.

Večer zazvonil u dolného suseda rodiny Šalviových telefón.
"Fero neblbni," ozval sa jeho kamarát. "Pán Šalvia bol dnes u nás v kancelárii." Fero od zlosti očervenel a zaškrípal zubami. Ten odporný vidiecky udavač! Bez poďakovania sa za informáciu tresol slúchadlom. Od tej chvíle začalo pre nových nájomníkov ešte väčšie peklo. Nikto im neodvetil na pozdrav, mnohí sa na nich mračili a nahlas ich kamsi posielali. A smradľavé odpadky neboli už len v ich poštovej schránke, ale tiež vysypané pred dverami bytu. A ich takmer nová škodovka skončila s poškriabanou karosériou, prerezanými pneumatikami a rozbitým zrkadlom. Okrem toho sa Ivane ušlo zopár faciek od bývalých spolužiačky Angeliky. Bezbrannej dievčiny sa nikto nezastal. "Nech si poradí sama," vraveli si svedkovia incidentu.
"Zbili ma Angela, mami. A nikto mi nepomohol," zašepkala Ivana žalostne. Mama si ju privinula k sebe potom obe sedeli mlčky na gauči v pevnom objatí. Aj otec cítil smútok pri pohľade na chrastu pod dcérkiným drobným noštekom.
"Vaša dcéra dnes veľmi Ivanke ublížila," nahnevane oznámil susedke. "Chcem s ňou okamžite hovoriť!" No zbadajúc ostré zuby vrčiaceho dobermana zvolil radšej ústup.

"Odsťahujeme sa do nejakého malého mesta! Napríklad do Stupavy alebo do Bernolákova," vyriekol Michal rozhodne po návrate z polície. Veď ani tento raz mu policajti nepomohli. Oplzlými nadávkami ho vyhnali z kancelárie.
Na inzerát o výmene bytu zareagovala iba jedna žena. No tá nemala záujem ostať v tak nevľúdnom prostredí.
"Ako môžete existovať v tejto špine?" pýtala sa rozhorčene.

A tak rodina Šalviová trpela ďalej. Štipľavý dym, šíriaci sa z blízkej fabriky, im vháňal do očí slzy, trúsiaci sa peľ z vysokej buriny a zápach od kontajnerov im nedovolil otvárať okná. A hromada odpadkov rástla. Pracovníci, zodpovední za ich odvoz, si totiž vzali trojtýždňovú dovolenku.
"Už nikdy viac sa k smetiakom nepriblížim," zamrmlala si Ivana preľaknuto, keď sa na ňu uprene zadíval starý potkan s vypĺznutou srsťou. Postarám sa aspoň o kvietky. To je strašné, moje topánky! zdesila sa, keď omylom stúpla do psích výkalov. Berta Zvedavková a jej dcéra, pozorujúce celú situáciu z okna, sa zákerne chichotali.
"Výborne Felix, poriadne hrab a trhaj," povzbudzovala Berta zakaždým svojho veľkého psa. Felix vždy poslúchol. Takmer všetky kvietky vyrval zo zeme aj s koreňmi. Zvyšné kvetinky sklonili smutne hlavičky a ich lupene pokryli zvyšky vyschnutej trávy.

Ani stromy, ktoré sa predtým nádherne zazelenali vďaka Ivaninej starostlivosti, nezostali nažive. Zahubili ich prudké kvapky kyslého dažďa a nezdravý hustý smog, šíriaci sa od továrenských komínov.
Ďalší deň deti veru nebehali po ihrisku, liečili si doma zhoršené alergie. Aj dospelí vychádzali von iba v najnutnejších prípadoch. No niektorí z nich sa vôbec nevrátili domov. Nedýchateľný vzduch a veľmi slabá viditeľnosť si vyžiadala svoje obete. A keď zo sídliska odleteli posledné vrabčeky, nastalo vôkol hrozivé ticho.

Konečne prídem domov a uvarím si čaj proti kašľu, vravela si Ivana. Dnes som nemusela ísť do školy, mala som sa radšej liečiť, pokračovala vo svojich úvahách a niekoľkokrát si silno kýchla. Už bola takmer pred bránou, keď začula akýsi piskot a hlasné šramotenie.
"To snáď nie!" zhrozila sa a rýchlo ako blesk zmizla vo vchode.
Aj pani Berta a pán Fero, ktorému borovička dodala dostatočnú guráž, kráčali k domu. Žena sa tiež nevedela dočkať. Priam šialene túžila po Ferovi, po poriadnom chlapovi. Vášnivo sa objali... Bolo to tak vzrušujúce! Silný vietor, ktorý priniesol búrkové mračná, im vôbec neprekážal. A nevnímali ani približujúce sa pišťanie. Zrazu Fera niečo schmatlo za ľavé lýtko. Inštinktívne vystrel nohu dozadu. Odkopnuté zviera zlostne zavrčalo. Vzápätí aj pani Zvedavková pocítila ostré zuby.
"Fero, rýchlo do brány," vyriekla, trasúc sa na celom tele.
"Áno, pohnime sa," súhlasil sused. No nemohli spraviť jediný krok. Boli totiž obkolesení množstvom potkanov s otvorenými papuľami, ktorí dostali chuť na ľudské mäsko.
"Ach bože, ja ešte nechcem umrieť," šepkala Berta, utierajúc si zaslzené oči. V tej chvíli pocítila v zadnej časti stehna odpornú bolesť. Krv, ktorá odtiaľ vytryskla, mala jasnočervenú farbu. "Aúúúúúúúú," zakvílila zranená a v mdlobách klesla na zem. Jej zúfalý výkrik prilákal ďalšie pažravé hlodavce a škaredé tučné šváby.

Dovolenka ako sen

20. října 2005 v 21:55 | Anjika
Počasie veru nie je pekné, zbadám pri pohľade z okna. Silný vietor ohýna konáre stromov, z ťažkých sivých mrakov padá hustý dážď a na chodníku ležia neroztopené krúpy. Dnes mi také počasie neprekáža. Veď už o niekoľko hodín sa budem opaľovať na nádhernej pláži a plávať v mori. Pomaly si prelistujem dovolenkový katalóg, skontrolujem pobalený kufor a nastúpim do privolaného taxíka.
"Dobrý deň prajem, mladá dáma," pozdraví ma šofér úctivo. "Tak, kam to bude?" Stručne mu oznámim cieľ svojej cesty. Šofér zapne taxameter a dbajúc na pravidlá cestnej premávky ma vezie priamo na letisko. "Ten kufor Vám veľmi rád odnesiem, určite je pre Vás ťažký," ponúkne mi šofér svoju pomoc, keď zastaví na priestrannom parkovisku.
"Srdečná vďaka, ale zopár krokov zvládnem," odmietnem s úsmevom.
V hale vládne pohoda. Cestujúci disciplinovane čakajú v rade na odovzdávanie batožiny, personál letiska nešetrí srdečnými úsmevmi a ochotou pomôcť a tá neuveriteľná čistota! Na podlahe nie je jediný odpadok a tiež na toaletách sa všetko leskne ako zrkadlo.

To je strašné, kde ten Martin môže byť?" kladiem si mlčky zúfalú otázku po zahlásení svojho mena sprievodkyni. Spotenou rukou vytiahnem z ruksaku mobil. Žiadna správa, žiadny zmeškaný hovor.
"Ahoj moja, prepáč, že idem neskoro," začujem v tej chvíli za chrbtom. Zúfalstvo z môjho srdca ihneď zmizne. A keď ma Martin na privítanie vášnivo pobozká, zabudnem tiež na hnev.

Čas pred nástupom do lietadla strávime v útulnej kaviarni, nežne si hľadiac do očí. Po štyroch hodinách letu lietadlo pokojne pristane na Madeire, ostrove slnka a kvetov. A tu sa začína naša nezabudnuteľná dovolenka.
Po rýchlom vybavení potrebných formalít nasadneme do luxusného autobusu.
"To je ale krása," zvolám nadšene pri pohľade na penivý vodopád, rútiaci sa do belasého jazera. "A pozri na tie nádherné kvety," obrátim sa k priateľovi. Martin ma pohladká po vlasoch, oprie si hlavu o moje plece a potom obaja mlčky pozorujeme okolitú prírodu. Keď autobus zastaví pred hotelom, zašepkám jediné slovo:
"Rozprávka!" A urobím niekoľko ďalších fotiek.

"Ach Janka, som tak šťastný, že som s tebou," zašepká mi Martin nežne do uška v predsieni nášho apartmánu. Pevne ma objíme. Cítim vôňu jeho mužskej pokožky, jeho silné svaly. Ani ja už viac nedokážem skrývať svoju túžbu.
Na večeru prichádzame poslední zo všetkých hostí. Napriek tomu nás čaká obrovský výber jedál. Prvý raz v živote nemám obavy o svoju postavu. Deň ukončíme romantickou prechádzkou po pobreží. Na cestu nám svieti vychádzajúci mesiac.

Ráno ma Martin prebudí sladkým bozkom na pery.
"Poďme sa okúpať," navrhne. O chvíľu už plávame v hojdajúcich vlnách mora. Potom ležíme na piesku, zohrievaní lúčmi slnka. Vtáčiky nádherne štebocú, lístie stromov šumí v miernom vánku, morský vzduch sviežo vonia. No my vnímame iba dotyky našich nahých tiel. Zdá sa mi, že prežívam scénu z nejakého románu.
Po raňajkách sa znova kúpeme v mori, slníme na pláži, hráme karty v tieni stromov, výskame pri vodnom lyžovaní.

Aj nasledujúci deň prežijeme skvelé dobrodružstvo.
Nikdy v živote som nevidela väčšiu krásu, pomyslím si, plávajúc pod hladinou mora. Toľko pestrofarebných rybičiek rôznych tvarov, zaujímavé morské živočíchy. Po odfotení niekoľkých záberov kvalitným fotoaparátom sklamane zisťujem, že sa mi minul film. Nevadí. Z pamäte mi tie obrázky určite nezmiznú.
Štvrtý deň si požičiame strieborné terénne auto a podnikneme nádhernú prehliadku ostrova. Poslednou zastávkou je prudko tečúca rieka. Pri pohľade na kolísajúci sa most dostanem strach.
"Čo ak spadnem do rieky?" spýtam sa zúfalo. Martin ma vezme do náručia a opatrne prejde cez most. Iba zurčiaca voda blízkeho vodopádu je svedkom našej vášne.

Po týždni pobytu na ostrove cítim zreteľné zlepšenie svojho zdravia. Žiadny upchatý nos, bolesti v hrdle sú minulosťou a dráždivý kašeľ ma tiež už netrápi. A vyzerám omnoho krajšie ako pred odletom na Madeiru. Vždy keď Martin nie je v mojej blízkosti, chce ma nejaký príťažlivý muž pozvať na rande. A niektorých odradí až niekoľko odmietnutí. Lenže pre mňa okrem Martina žiadny iný muž na svete neexistuje. Aj Martin zdvorilo odmieta ponuky na vášnivú noc. A dievčatá, nádherné ako modelky z titulných strán svetoznámych časopisov, nechápavo krútia hlavami. On je prvý muž, u ktorého nemajú úspech. Čo ten netúži po riadnom erotickom zážitku? Nežiada sa mu byť v spoločnosti krásnych žien? Veru nie. Martinovo srdce patrí iba mne. A dokazuje mi to nielen každé ráno.
"Tak veľmi ťa ľúbim, bábika moja," šepká mi pri tom do ucha.

"Janka veľmi rada spoznáva cudzie krajiny. Určite bude súhlasiť s odchodom do Španielska," začujem posledný večer Martinov hlas, keď odomknem dvere apartmánu. Pomaly vstúpim do obývačky. Od prekvapenia ma obleje pot a taška s kúpeným ovocím mi spadne na zem. Na kresle oproti Martinovi sedí slávny Ronaldo!
"Ahoj zlatko moje," pozdraví ma Martin. "Pozri sa, čo mám." Nežne ma chytí za ruku a odvedie ku stolu. Pri váze s kvetmi leží biely papier.
"Ročná zmluva s klubom Real Madrid," čítam nahlas. Radostne priateľa objímem a pobozkám ho na pery.
"Si vynikajúci futbalista. A máš neuveriteľnú kondíciu," pochváli Martina Ronaldo. "A teraz už pôjdem."

Potichu zavrie za sebou dvere a my sme opäť sami.
Martin ma vezme do náručia a ja prestanem vnímať okolie.
"Bolo to nádherné," povie o niekoľko minút, ležiac vedľa mňa v posteli. Potom mi pozrie do očí. "Janka, chceš mať so mnou dieťa?" spýta sa ma trasúcim sa hlasom. Prekvapene otvorím ústa.
"Nuž keď ja neviem, mám z toho strach. Sama sa občas správam ako dieťa." Položím si hlavu na Martinovu hruď a slzami zmáčam jeho nahú pokožku.

"Bábika moja, čo sa stalo, prečo plačeš?" prebudí ma uprostred noci prestrašený Martin. Papierovou vreckovkou mi utrie mokré oči.
"Mala som nádherný sen. O dovolenke na Madeire... Martin si vypočuje moje rozprávanie do konca.
"Zajtra idem na konkurz do firmy IBM," ozve sa po chvíli ticha. "Som presvedčený, že budem prijatý. A keď budem mať namiesto garsónky vlastný byt... Aj ja veľmi túžim držať v náručí naše spoločné dieťa."
Z oka mi vypadne slza dojatia. Martin ma pobozká na líce a pohladká po chrbte. O pár minút zaspím v príjemnom objatí. V náručí muža, ktorý je mojou prvou a jedinou láskou.